Mesto Levoča  leží na južnom výbežku Levočského pohoria, ktoré je južným predhorím Vysokých Tatier, vo výške 573 m. n. m. Hoci najvyšší hrebeň tohto pohoria má len niečo cez 1200 m n. m., celé je vodospádovo vrcholom Európy, zo severných svahov je voda riekou Poprad odvádzaná do Severného mora, z južných svahov Hornádom do Čierneho mora. Levoča je na  smere do Hornádskej kotliny, v regióne, ktorý sa už v stredoveku nazýval Spiš. Celé storočia bola aj jeho administratívnym centrom, čo zodpovedalo približne aj jeho geografickej polohe v strede regiónu. Prírodné a klimatické podmienky pre život boli a doteraz sú tu veľmi priaznivé. Vykopávky v regióne dokumentujú jeho osídlenie už pred 120.000 rokmi (nález kamenného vyliatku lebky neandertálca v travertínovej kope pri Gánovciach) a opevnené osídlenie  spred 4.000 rokov pri Spišskom Štvrtku ( Myšia hôrka). I v blízkosti samotnej Levoče sú zatiaľ známe nálezy keramiky spred 3.000 rokov a pozostatky osídlenia na viacerých lokalitách. Najväčšia lokalita bola tzv. Stará Levoč, južne od terajšieho mesta, kde sú zakonzervované  základy románskeho kostola sv. Mikuláša (12.- 13. stor.)

           Tatárske vpády a príchod nových kolonistov podnietil vznik novej opevnenej osady na mieste terajšieho mesta. Prvé písomný doklad o meste je z roku 1249, teda od vtedy, keď vznikalo. V 1271 sa uvádza už ako hlavné mesto Spoločenstva spišských Sasov. Veľkoryso urbanisticky koncipované námestie a priľahlé  ulice doteraz  umožňujú bezproblémový pohyb dopravných prostriedkov. Taktiež  zásobovanie vodou bolo umožnené vhodným pieskovcovým podložím, skoro každý dom mal svoju studňu.

           Vtedajšiu veľkosť a rozvoj mesta umožnila poloha na križovatke stredovekých ciest. a obchod a remeslá. Vladári si pestovali mesto vzdialené od ich sídla aj preto, že Levočania sa vždy vedeli prikloniť na správnu stranu pri mocenských bojoch. Udeľovali mu rôzne výsady. Najvýznamnejšie bolo právo skladu.

Všetok tovar prevážaný cez mesto musel byť 15 dni vystavený a prípadné predaný miestnym obchodníkom, ktorý ho potom bez cla mohli  predávať ďalej  po celom Uhorsku. K tomu si  prispôsobili  aj  svoje  domy,  mali v nich skladovacie i ubytovacie priestory. Tak vznikli základy terajších domov, tých najbohatších na námestí, i honosných domov prevažne remeselníkov v bočných uličkách,. Hlavná cesta prechádzala cez terajšie námestie a na ňom bola asi najväčšia krytá tržnica v Uhorsku, na mieste terajšieho evanjelického kostola. Vo vtedajšom feudálnom zriadení boli miestni obyvatelia slobodní občania, len v niektorých priľahlých obciach boli nevoľníci. S obdivom i úctou musíme pozerať na tieto stavby domov i stavby verejné, ktoré postavili len so svojich prostriedkov a so svojimi ľuďmi. Je v nich vpísaná kamenná kronika mesta a doby.

          Aj Levoču postihovali roky a obdobia „neúrodné“. Boli zapríčinené najmä vojenskými ťaženiami, požiarmi a politickými zmenami, napríklad aj také objavenie Ameriky presmerovalo obchod na západ Európy, alebo atentát na cisárovnú Alžbetu zvanú Sisi, v Ženeve zapríčinil skrachovanie väčšiny obchodníkov tu v meste (cisár náhle odriekol ohlásenú návštevu mesta), potom zmena infraštruktúry, presnejšie vybudovanie hlavného ťahu železnice mimo mesto, vznik ČSR a iné i novšie udalosti. O niečom si povieme viac v meste.      

          Nemala by vám ujsť panoráma mesta, nech prichádzate do neho z ktorejkoľvek strany. Štíhla veža hlavného chrámu je síce len z počiatku 20. storočia, no pristane mestu, povznáša ho. Podobne pútnický chrám na kopci nad mestom,  okrem svojej historickej opodstatnenosti, má aj estetickú hodnotu. Samotné staré mesto je doteraz uzavreté v skoro pôvodnom hradbovom opevnení, z brán chýba len jedna, južná a zachovali sa aj niektoré bašty. Ak viac času venujete prehliadke mesta, nájdete v ňom viac turisticky zaujímavých objektov. Levoča so svojim okolím bola právom 27. júna roku 2009 zapísaná do zoznamu svetového kultúrne dedičstva – UNESCO.

    Teraz je Levoča administratívnym centrom menšieho okresu s rozlohou 357 km  a počtom obyvateľov približne 32,5 tis obyvateľov. Okres má 33 obcí a okrem Levoče je v ňom ďalšie mesto Spišské Podhradie. Samotná Levoča má skoro 15.000 obyvateľov z toho asi 4.000 rómskej národnosti ( priznáva ho len 1640), 54 Čechov, 44 Rusínov, iné národnosti sú v zanedbateľných počtoch.

Námestie

             Dopravnými prostriedkami sa do vnútorného mesta dostanete cez Košickú bránu, ktorá je pri štátnej cesty č. 18 v hradbovom múre na jeho najvyššom mieste. V prípade, že autobus má väčšiu výšku ako 3,50 m doporučujeme ho zaparkovať pri zimnom štadióne. Ak sprevádzate problémovo mobilných pasažierov vo vyššom autobuse a prichádzate od Popradu, dá sa na kruhovom objazde štátnej cesty č.18 odbočiť vľavo a zaparkovať na jednosmernej Vysokej ulici, čo najbližšie k námestiu. Parkovanie na námestí je platené výberom platby pracovníkom, prípadne zakúpením parkovacej karty v i alebo v hotelových recepciách. Po 17. hodine sa parkovné neplatí.

             Na námestí sú hlavné turistické atrakcie: kostol sv. Jakuba, radnica v ktorej je múzeum so zvonicou, klietka hanby, evanjelický kostol, v meštianskych domoch sú ďalšie tri múzea, hotely a reštaurácie. Je ale dobre venovať sa aj námestiu ako celku. V prípade dobrých poveternostných podmienok doporučujem využiť na tuto informáciu posedenie na lavičkách pred altánok v parku. Rozlohou 4,4 ha je to najväčšie pravidelné námestie u nás. Obdĺžnikové strany sú v pomere l:3 a dĺžka obvodovej cesty 880 metrov. Obklopuje ho 65 meštianskych domov. Tvar námestia i domov sa storočiami menil, pôvodne neboli v súvislom rade. Domy mali vždy kamenné základy,  v  niektorých prípadoch aj s dvojposchodovými  pivnicami.  Mnohé  pivnice  boli prepojené. Samotné  domy  boli  spočiatku  drevené,  no  po  častých  požiaroch sa začal  používať  odolnejší stavebný materiál, najmä kameň. Gotické prvky sa zachovali  vo viacerých  prízemiach. V 16. storočí začali prestavby domov v renesančnom štýle a prestavby pretrvávajú doteraz, lebo požiadavky na ich využitie sa dobou menia. V 18. storočí bolo okolo celého námestia podlubie aby sa „suchou nohou dalo prejsť námestím“. Zachovalo sa na troch miestach. Domy boli postupne predlžované do zadných traktov a vo viacerých domoch sú z tej doby v dvoroch arkádové pavlače. Niektoré domy boli  pospájané. Upravovaný bol aj priestor námestia, napríklad terajší park bol spravený v prvej polovici 19. storočia miestnou posádkou. Jeho posledná úprava je z roku 2005 podľa architektky Janovskej a bola v tom roku ohodnotená druhým miestom medzi architektonickými dielami na Slovensku, za bratislavským mostom Apollo. Podstavec pomníka v parku slúžil už v Rakúsko - Uhorsku pod sochou bojovníka - honvéda. Padol z neho po vzniku ČSR. Nový český administrátori tam dali husitský kalich. Ten je teraz  ako kvetináč pred radnicou. V 1949 bol na podstavec umiestnený pomník Ľ. Štúra od F.Gibalu. Budova v parku – Waghaus, vznikla tiež spojením viacerých pôvodných budov a slúžila však vždy pre účely mesta, najprv na kontrolu mier a váh, bola v nej aj zmenáreň, vojenský sklad, vojenská nemocnica, kasíno aj škola, sklad hasičov, úradovňa podnikov a teraz je v nej Mestský úrad, na prízemí sídli mestská polícia a z vchodu od kostola je predajňa vstupeniek na prehliadku kostola.

            Domy po obvode si všimnime od severnej strany. Najväčší je bývalý župný dom. Podľa plánov H. Gentza v empírovom štýle bol postavený v rokoch 1805 – 1831 staviteľom A. Povolným. Bol najreprezentatívnejším župným domom v Uhorsku. Sídlo Spišskej župy tu bolo do roku 1922. Aj potom skoro vždy slúžil administratíve. Teraz je sídlom Okresného úradu. Pred jeho výstavbou bol župným domom vedľajší tzv. malý župný dom. Bol v ňom aj súd, neskoršie väznica a archív. Ten je tam doteraz. V sgrafitovej výzdobe fasády je erb Spišskej župy.

           Na západnej strane námestia, na fasáde nad cestnou bránou je žoldnier, zbytky freskovej výzdoby,. Pod nim na bočnej stene bankomat Uni banky, vpravo v ulici zmenáreň. Ulicou priamo sa dostanete k reštaurácii Vegtarián. Freskami boli po 16. storočí vyzdobené fasády viacerých domov. V prvom, s barokovo – klasicistickou fasádou, je po citlivej rekonštrukcii umiestnená  i  informačná kancelária, verejné WC a veľmi pekné panoramatické kino. V treťom, patricijskom dome, bola aj pošta, krátko mestský úrad (ratuš), a teraz banka Slovenská sporiteľňa, s vonkajším bankomatom. Má pekný renesančný portál na ktorom sú plastické delfíny, častý renesančný motív aj v mestách vzdialených od mora. Ďalším je terajší hotel Satel.(č.55). Dejiny budovy možno sledovať od prvej polovice 16.st., hoci jej architektúra siaha najmenej do 14.st..Pôvodne boli na jej parcele dva samostatné domy, ktoré po požiari v roku 1538 splynuli v roku 1547 už do jednej budovy. Už jeho poloha na vyšnom rínku ho určila za sídlo najbohatších kupcov a patricijov. Najslávnejšiu dobu  zažil za Hansa Schwaba, ktorý bol medzinárodným kupcom. Ten ho získal po roku 1660. Obchodoval priamo s Viedňou, Vratislavou, Krakovom, Norimbergom, Magdeburgom a s inými európskymi mestami. Len ako clo – tridsiatok – platieval ročne vyše 1000 zlatých, čo bola hodnota niekoľkých domov. Ešte za života roku 1671 poskytoval priestory domu slovenským veriacim evanjelickej cirkevnej obci na bohoslužby,. Začiatkom 20.storočia odkúpila dom Spišská úverová banka a roku 1907 ho dala opraviť a prebudovať. V roku 1945 bol dom znárodnený. V poslednej tretine 20.st. bol generálne zreštaurovaný. Ukážkové je pavlačové nádvorie s arkádami. Taktiež vedľajšia budova je oddávna mestským majetkom. Začas boli v nej aj kasárne, potom mestský hostinec a prvej polovici 19. storočia bola v nej zriadená spoločenská sála a veľmi pekné divadlo. To všetko je tam doteraz. Dom č. 52 je katolícka fara. Je tiež spojením  dvoch budov. Vedľajší dom je teraz Dom opatrovateľskej služby. Bol postavený na gotickej parcele začiatkom 20.storočia v eklektickom štýle so secesnou fasádou. Naproti si môžeme všimnúť veľmi pekne zreštaurovaný gotický portál veže kostola. Krajný dom pred uličkou je t.č. základná umelecká škola, jej prízemné miestnosti sa často využívajú ako výstavné siene. Uličkou sa dá dostať ku zrenovovaným budovám škôl katolíckej cirkvi, zdravotníckej,  gymnázia a osobitnej pre postihnuté deti. Nárožný dom z druhej strany uličky je známy tým, že v ňom vypukol 1555 najničivejší požiar v meste pri ktorom zhorel aj mestský archív. Bol tam ubytovaný kupec z Poľska a ten svojou neopatrnosťou zapríčinil požiar. Pred hrdelným trestom ušiel do Poľska a to ho mestu na potrestanie nevydalo s tým, že ho potrestajú  sami. Či sa tak stalo už nie je známe. Ďalšie tri domy patria medzi najhonosnejšie. Najvyšší dom nazývame Spillenbergov. Bývali v ňom viaceré generácie vynikajúcich lekárnikov a jeden z nich, lekár, bol osobným lekárov vtedajšej cisárovny. Spillenbergovci zriadili v r.1613 Spišskej Teplici aj papiereň. V tomto dome bývala aj Júlia Korponayová, známa ako Levočská biela pani. Teraz ho odkúpili Íri. Vedľajší, s maľovanou fasádou vlastnil Poliak Sebastián  Krupek. Odhalili a reštaurovali ju jeho krajania v 90. rokoch minulého storočia. Teraz je súkromným majetkom . Dom č. 44 vlastnil gróf Mariássy. Bol prvý šľachtic, ktorý mohol vlastniť v meste nehnuteľnosť. Má najkrajší portál a zatiaľ nezreštaurovaný arkádový dvor. Dnešná pošta (od roku 1903) bola jedným z Thurzových domov. Za terajším vchodom vľavo je niekdajší portál s jeho erbom. Začas bol aj kasárňou. Ďalšie dva majú zbytky arkádového podlubia (lejby). Sú účelovo a pekne zreštaurované. V prvom (č.41) je na prízemí predajňa starožitností, v druhom (č.40) jedna expozícia Spišského múzea. Tento dom Gašpar Hain, levočský kronikár, venoval evanjelickej cirkvi a bolo v ňom lýceum, známe aj tým, že tu prišli študovať po roku 1844 slovenskí národovci, keď na protest proti prepusteniu Ľ. Štúra opustili vtedajší Pressburg (Bratislavu). Sú v ňom prvky viacerých stavebných slohov.

            Stredoveké domy na južnej strane námestia boli účelovo prestavané v 19. a 20. storočí. V dome č. 37 vám teraz fotograf spraví fotografie na počkanie. V dome č. 35 bolo kasíno, po znárodnení aj textilka a teraz slúži ako Gastrodom s dobre zásobovanou predajňou potravín, jedálňou i vinárňou. V dome č. 34 bola na konci 19. storočia tlačiareň, neskoršie kaviareň i banka, potom tiež časť textilky. Teraz v suteréne, s vchodom z Vysokej ulice, je piváreň s dvojposchodovou pivnicou.

            Rohový dom na východnej strane námestia vlastnia cudzinci. Vo vedľajšom dome s pekným vstupným portálom je teraz veľmi dobre vybavená knižnica pre nevidiacich. Tí majú v Levoči viaceré vzdelávacie inštitúcie. Ďalšie tri meštianske domy majú na prízemí zamurované arkády, ktoré boli v ďalších dvoch domoch pri pamiatkovej obnove zrekonštruované. V dome č. 28 je na poschodí Múzeum slepeckého školstva a na prízemí je dobrá cukráreň. Dom č. 26 patril od roku 1570 známej rodine tlačiarov Breuerovcov. Počas troch generácií vytlačili do 1000 kníh v rôznych jazykoch. Okrem iných tu vyšiel Komenského Orbis piktus i diela a kalendáre Tranovského. Teraz je upravený na hotel s dobrou reštauráciou v pivnici. Vedľajšie dva domy sú tiež hotel a tiež s reštauráciou na dobrej úrovni. Dom č. 23 patril od druhej polovice 17. storočia rodine Gašpara Haina. (Známa je Hainova kronika.). V roku 1620 tu, asi cestou do Košíc, načas bývala manželka Gabriela Bethlena a tá podľa niektorých prameňov mala so sebou maďarskú kráľovskú korunu a ostatné kráľovské klenoty. V Levoči bol v roku 1626 uzavretý mier medzi týmto povstalcom a panovníkom, takže dobu úschovy týchto klenotov ťažko teraz určiť. Dom č. 22 v 19. storočí odkúpil od rodiny Kováts miestny obchodník s koreninami Herrmann Gustáv a venoval ho evanjelikom na dievčenskú školu. Doteraz je tam stredoškolský internát. Tento mecenáš dal postaviť aj sochu Dobročinnosť s fontánou v náprotivnom parčíku. V meste dal vybudovať tiež vodovod, postavil sirotinec a najmä  chirurgický pavilón, ktorý bol na konci 19. storočia najmodernejšie vybavený v celom Uhorsku. Dom č. 20 patril začiatkom 16.storočia Majstrovi Pavlovi. Teraz je v ňom jeho múzeum. Na vedľajšom dome č.19 je bankomat Uni credit bank. Dobrá reštaurácia je na poschodí domu č.11. Najviac pozornosti upúta Thurzov dom č. 7, ktorý neskoršie vlastnili Csákyovci. Vznikol z dvoch domov. Súčasná fasáda je zo začiatku 20. storočia. Budapeštianska škola na ňu umiestnila o.i. erby majiteľov a dátum jej sgrafitovej výzdoby zašifrovala pomocou veľkých písmen v nápise. Je to ich súčet ako rímskych čísel. Sídli tam teraz štátny archív.

              Nehnuteľnosti vo vnútri námestia si žiadajú osobitnú pozornosť, najväčšiu chrám sv. Jakuba, národná kultúrna pamiatka. Vstup je zo severného vchodu do kostola v tam uvedených intervaloch, s prihliadnutím na cirkevné obrady. Vstupenky sú v náprotivnej budove a tam  je aj možnosť zakúpenia suvenírov  a veľký výber pohľadníc  Má vlastnú sprievodcovskú službu, preto ho nepopisujem.

             Podobný je aj režim na radnici v ktorom je teraz Spišské múzeum.  V nej sú na poschodiach výstavné priestory. Vchod je z východnej strany, novým schodišťom z rokov 1894. Vstupenky sa kupujú na poschodí. Zakúpená vstupenka platí do všetkých troch budov Spišského múzea. Radnica si žiada aj popis exteriéru sprievodcom. Pôvodne to bola gotická stavba. Zachovaný z nej je vstupný južný vchod. V roku 1550 ju zničil požiar aj s mestským archívom. Ničivé požiare sa opakovali aj v rokoch 1561 a 1599. Po tomto požiari boli pribudované arkády na južnej a západnej strane s ukončením v roku 1615. Z toho roku sú na južnej fasáde fresky ženských postáv znázorňujúce občianske cnosti: striedmosť, opatrnosť, udatnosť, trpezlivosť a spravodlivosť a nápis: V mieri mestá prekvitajú, za vojny upadajú. Rohové stĺpy boli prestavané na piliere v rokoch 1893 – 95. V tých rokoch bolo podľa návrhu prof. Schulleka pozmenené zastrešenie radnice vysokými manzardami so štítmi v duchu nemeckej renesancie. Radnica sa stala známou aj zásluhou filmov Jánošík a Čierne mesto. V jej pivničných priestoroch boli zamurované nádherné sochy z oltára narodenia, ktoré sú v chráme sv. Jakuba. Tvár Panny Márie bola, aj s inými motívmi z Levoče, na poslednej slovenskej stokorunovej bankovke.

              Spomínané požiare zničili aj vežu kostola a ohrozili aj v nej umiestnené zvony. Tri vchody do kostola boli po nich zamurované a pre zvony sa mesto rozhodlo postaviť zvonicu. Stavať ju začali v roku 1656. Pôvodne bola ukončená atikou. Dnešný tvar zvonice je z roku 1824, veža až z konca 19. storočia. Na veži sú okrem zvonov premiestnené aj prvé vežové hodiny na území bývalého Uhorska z roku 1516 a zhotovil ich majster Mikuláš.

              Pred vchodom do radnice je na trávnatom priestore pamätník Osloboditeľov z 2. svetovej vojny. Levoča bola oslobodená 27. januára 1945 našťastie skoro bez bojov, hoci zákopové prípravy to tak asi nepredpokladali.

             Turistami obdivovaná je klietka hanby, pranier ľahších previnení, najmä nepočestných žien. Je z konca 16. storočia. Pôvodne asi stála v strede mestskej tržnice a potom ako nefunkčná, v záhrade Probstnerovcov za hradbami mesta. V roku 1933 bola z popudu občanov propagujúcich rozvíjajúcu sa turistiku premiestnená k radnici.

             Evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1825 – 1837 na mieste bývalej tržnice. Klasicistický objekt je v pôdoryse tvaru gréckeho kríža s mohutnou kopulou. Projektant bol Moravák Anton Povolný. Má 1500 miest na sedenie a primeranú striedmu vnútornú výzdobu. Bohatá však je tam umiestnená cirkevná knižnica. Objekt je otváraný len v čase bohoslužieb a aj na požiadanie na evanjelickej fare, ktorá je v rohovej budove na Vysokej ulici č. 1. V mesiacoch jún až september je bez vstupného otvorený  pre verejnosť a hlavne pre turistov, aj v denných hodinách. Turistom je k dispozícií text v 16. jazykoch. V tomto objekte, a tiež v kostole sv. Jakuba, sú občas koncerty a na radnici aj iné kultúrne a vzdelávacie akcie. Vo všetkých týchto troch objektoch sa konajú sobášne a iné slávnostné  obrady.             

            Ďalšie pozoruhodné objekty mimo námestia.

             Ak máte dosť času, tak uličkou doprava z juhozápadného rohu námestia sa dostanete na Kláštorskú ulicu. Tam sú veľmi pekné domy remeselníkov, ktoré teraz zrekonštruovali noví, najmä zahraniční majitelia. Pozornosť si ďalej zaslúži secesná budova gymnázia. Bolo postavené v rokoch 1913 –1915 podľa projektov budapeštianskej firmy Fónagy. Je prepojená na zrekonštruovanú budovu bývalého kláštora minoritov. V nej je teraz vysunuté pracovisko Katolíckej univerzity z Ružomberka. V kláštore je na prízemí turistami  obdivovaná krížová chodba, národná kultúrna pamiatka, ktorá obkolesuje celé nádvorie. Pozrieť sa tam možno len v pracovnom dobe. S týmito budovami je spojený starý kostol minoritov, pôvodne zasvätený sv. Ladislavovi, ktorý má aj tieto názvy: gymnaziálny, jezuitský, čierny, alebo Kráľovnej anjelov. Je typicky umiestnený na okraji mesta. Prilieha k jednej mestskej bráne, Poľskej bráne s vežou, zo 14. storočia, ktorá bola súčasťou mestských hradieb. Len potiaľ bolo pôvodne opevnené mesto, až neskoršie bolo predĺžené opevnenie južným smerom. Kostol je stavaný v tom istom období ako kostol sv. Jakuba. Neskorú, alebo vrcholnú gotiku reprezentujú najmä kružby okien a ružicová rozeta nad vchodom. Unikátny je interiér kostola. Kostol je otvorený len v čase bohoslužieb, jeho otvorenie sa dá ale zabezpečiť. Blízko kostola, v uličke, dom č.1, býva kostolníčka p. Maľaková a tá ho ochotne otvorí, prípadne ho otvorí správkyňa - rádová sestra Pavlína.

         Nakoľko kostol je bez sprievodcu, tak krátka informácia. Pôvodne ho postavili pre minoritov. Jeho rozmery sú 60x15m. V súčasnosti je do kostola jeden vchod, ďalší a tri okna boli pri barokovej úprave interiéru zamurované. Na severnej stene sú pôvodné maľby. Sanktuárium je preklenuté krížovou rebrovitou klenbou. Podobne je preklenutá aj sakristia, čo napovedá, že boli vybudované súčasne v prvej fáze výstavby aj s krížovou chodbou v kláštore s ktorou je vchodom prepojená. V stene sanktuária je vydlabané dvojsedadlové kamenné sedadlo. Začas kostol patril evanjelikom a od roku 1671 jezuitom. Tí v ňom inštalovali barokový interiér. Za hlavného realizátora je považovaný stolársky majster Švéd Olaf Engelholm v spolupráci s dielňami sochára Jána Streciusa, Ferdinanda Beichela a ešte jedného neidentifikovaného majstra. Fascinujúca je jednota interiéru – všetkých oltárov, kazateľnice, chórového zábradlia i organovej skrine, lavíc i spovedníc. Charakteristické pre barok sú točené stĺpy, anjeli ako kariatídy na bočných oltároch sv. Ignáca a sv. Františka a ornamentálny plastický rastlinný motív v celom interiéry nazývaný akant. Madona na hlavnom oltári je gotická, z 15. storočia. Nad ňou obraz sv. Jozefa a nad ním obraz klaňania sa kráľov sú od neznámeho majstra. Celý čierno – strieborný polychróm dal kostolu názov „čierny“. Olaf Engelholm žil v Levoči 40 rokov a tu ho aj zavraždili.

            Za kostolom je súčasťou hradieb pekne zreštaurovaná Poľská brána s vežou do ktorej je vchod z kostola. Pod hradbami sa pražský architekti pokúsili nákladne upraviť park na detské ihriska, miestni vandali boli a sú proti tomu.

              Naspäť na námestie môžete ísť cez Poľskú bránu okolo hradieb s výhľadmi na okolité hory, od Volovských vrchov na juhu, cez Slovenský raj a Kráľovú hoľu. Vysoké Tatry na západ sú zakryté už výbežkami Levočských vrchov z ktorých tie bližšie majú okolo 1000 metrov, napr, Brezový vrch s anténou mobilného operátora má výšku 948 m. Tie na severozápadnom horizonte sú až 1200 metrové. Na sever je Mariánska hora a vedľa nej vpravo v minulosti obývaný Berg. V hradbovom múre vidieť strechu rekonštruovanej bašty. Na námestie sa dostanete tiež nižšou ulicou ako je Kláštorská, Novou ulicou, v ktorej je viac ubytovacích penziónov a opravované staršie domy niekdajších remeselníkov.

            Cez severovýchodný kút námestia sa Košickou ulicou dostanete k ďalšej dominante Levoče, k novému minoritskému kostolu sv. Ducha. Na tomto mieste už bol kostol v roku 1047. Ten vyhorel 1747. Terajší, začali stavať o rok neskôr. Vlastnia ho minoriti, ktorí doteraz v malom počte žijú v priľahlom kláštore. Konajú sa v ňom početne navštevované bohoslužby podľa programu vyveseného na bráne chrámu. Cez deň je stále otvorený. Veľmi pekný je neporušený barokový interiér s freskami na klenbe od levočského maliara O. I. Trtinu. Na hlavnom oltári je obraz  „Zoslanie Ducha sv.“ od uznávaného levočského portrétistu Jozefa Czauczika. Na oltári Bolestnej matky pod chórom vľavo z roku 1868 je obraz od levočského maliara T.Böhma, ostatné sú od neznámych majstrov. Reliéfy na laviciach z dubového dreva znázorňujú biblické udalosti.

     Pri kostole sa dá najlepšie vidieť hradbové opevnenie. Košická brána mala padací most a vľavo pred ňou bol ešte barbakán. Pred hradbami bola priekopa, zospodu izolovaná ílom, vo vhodných vzdialenostiach prehradená tak, že sa v čase potreby napĺňala vodou až do hĺbky 3 - 4 metre. Prvé hradby mali výšku nad vodou 2 metre a boli v nich strieľne. Potom  bol až 6 metrový voľný priestor, zwinger a ďalšie hradby vysoké až 6 metrov. V určitých vzdialenostiach boli bašty. Najviac ich bolo 16, zachovalo sa 5. Dve sú t. č. upravené na štýlové reštaurácie.

            Za Košickou bránou sa otvára priestor t.č. Klubertovho námestia s hlavnou cestou na Prešov. Bolo vytvorené v druhej polovici 19. storočia postrannými budovami škôl a čelnou budovou súdu. Volalo sa Alžbetino námestie po cisárovnej Sisi. V parčíku bola aj jej socha.

            Mesto Levoča a okolie je zapísané do kultúrneho dedičstva ľudstva aj pre prítomnosť pozoruhodných unikátov v ňom. Tie najvýnimočnejšie sú označené ako národné kultúrne pamiatky. 5 je ich v kostole sv. Jakuba: samotný kostol, hlavný oltár, oltár narodenia, organ a monštrancia tvorcu Szilassyho. Málokto však vie, že ňou je aj evanjelický cintorín. Nachádza sa za hlavnou cestou č. 18, pod nemocnicou a dá sa tam ísť cez Menhardskú bránu. Je na ňom súbor unikátnych náhrobníkov najmä z 19. storočia. Kľúč od cintorína je na evanjelickej fare.

            Turistami a najmä pútnikmi je navštevovaná bazilika minor na Mariánskej hore. Ako pútnické miesto je uvádzané už pred vpádom Tatárov. Terajší kostol v neogotickom štýle bol postavený v rokoch 1906 – 1914 staviteľom Müllerom. Najvzácnejšia v ňom je socha P.Márie z počiatku 15. storočia. Pozoruhodné sú aj vitráže v oknách. Po roku 1989 bol pri kostole postavený reprezentatívny exercičný dom a upravené okolité priestranstvo. Vstup do kostola je možný kedykoľvek, nakoľko v dome je stála služba. V dome sa uskutočňujú duchovné cvičenia. Pre skupiny ich možno dopredu dohodnúť aj s ubytovaním. Hlavná púť je prvú júlovú nedeľu. Vtedy tu prichádza počet pútnikov, uvádzaný v päťciferných číslach. V roku 1995 bol na púti aj pápež Ján Pavol II. Na horu sa dá ísť pešo lipovou alejou viditeľnou zdola, alebo motorovými vozidlami vyznačenou cestou vľavo od Košickej brány, okolo zimného štadióna (6 km).

              Turistický camping je 3 km od Levoče smerom na Levočskú Dolinu (6 km). Pri ňom je viacúčelová vodná nádrž, pre verejnosť prevádzkovaná v letných mesiacoch. V Levočskej Doline je dobre vybavené lyžiarske stredisko s ubytovaním. Ďalšie lyžiarske stredisko je vo vzdialenejšej Závade (12 km). Pre lyžiarov - bežcov sú dobré terény na Krúžku (950 m. n. m.), na kopci v smere na Prešov, odbočka vľavo na V.Repaše (10 km).

              V súčasnosti je vybudovaná cyklotrasa z Levoče práve do spomínaného campingu. Počíta sa s jej ďalším predlžovaním. Na cykloturistiku sú vhodné, no dosť náročné, aj dobre upravené cesty v Levočskom pohorí, najmä stará štátna cesta do Kežmarku.

              V samotnej Levoči, no i v Levočskej Doline je dosť možností ubytovania v privátnych penziónoch. Ich adresy sú v informačnom stredisku i na internete.