Administratívne rozdelenie Uhorska do stolíc, ktorých hranice sa prakticky cez stáročia nezmenili, spôsobilo, ľe kaľdá z nich má svoje osobitné nárečie i kultúru. Súviselo to, pravda, aj s celým radom iných činitel’ov, najmä s geografickými a komunikačnými podmienkami, s hospodárskymi danost’ami prísluąnej oblasti, s jej polohou pri severnej alebo juľnej ątátnej či jazykovej hranici atď. Spią sa v mnohých oblastiach odliąuje od ostatných uhorských stolíc. Fenomény, ktoré mu vąak dávajú osobitné miesto aj v európskom kontexte, sú najmä tri: vel’ké mnoľstvo a vysoká úroveň dodnes zachovaných umeleckohistorických pamiatok najmä z obdobia gotiky, vel’ké mnoľstvo a neobyčajná koncentrácia miest a mestečiek, a napokon jej tradičná mnohokultúrnost’. Z’ili tu v tesnom susedstve a vzájomnom reąpekte viaceré národnosti či etniká: Slováci, Nemci, Rusíni, Maďari, gorali s nárečím s pol’skými vplyvmi, Z’idia a Cigáni, ale aj rôzne konfesie. Vedl’a katolíkov to boli najmä evanjelici, gréckokatolíci a ľidia. Vąetky tieto faktory naąli svoj odraz aj vo vzdelanosti a kultúre regiónu; podmieňovali ich a boli nimi podmieňované.

Hlavným mestom a kultúrnym a hospodárskym centrom Spiąa bola cez stáročia Levoča. Uľ vo vel’kom privilégiu pre spiąských Sasov z roku 1271 sa Levoča spomína ako hlavné mesto Spoločenstva spiąských Sasov. Neskôr, asi od 16. storočia, sa stala aj hlavným mestom Spiąskej stolice. Popri jej administratívnych funkciách tu vznikla aj vysoká kultúra, ktorá naberala svoje podnety aj z blízkeho zahraničia (Krakov, Sedmohradsko, Sliezsko, Rakúsko či Nemecko, pred okupáciou Turkov po ich vyhnaní aj Ostrihom či Budín, neskôr Budapeąt’). Uľ v stredoveku tu bola vynikajúca mestská ąkola, na ktorej začiatkom 16. storočia pôsobil dokonca aj Angličan Leonard Coxe. Medzi levočskými farármi nachádzame významných humanistov, akým bol napr. priatel’ Erazma Rotterdamského Ján Henckel. Uľ v stredoveku tu boli významné kniľnice, najmä kniľnica v Chráme sv. Jakuba, ktorá obsahovala vyąe 500 rukopisov a inkunábulí. Jednu zo svojich kníh venoval Levoči aj osobne Filip Melanchton. Vznikli tu umelecké dielne európskej úrovne. Nemusím poukázat’ na význam dielne Majstra Pavla z Levoče, ktorého umenie obdivuje celý svet, v súčasnosti napr. na výstave v Paríľi. Rezbárske dielne tu vąak pôsobili aj pred Pavlom a i v dobe baroka.

Nie je preto div, ľe z Levoče pochádzajú niektoré rody, ktoré zohrali mimoriadnu úlohu nielen v Uhorsku, ale aj v celej strednej Európe. Mám na mysli predovąetkým Thurzovcov, Henckelovcov či Spillenbergovcov. Levočskí ątudenti uľ od stredoveku ątudovali na európskych univerzitách a vysokých ąkolách, najmä v Krakove, Prahe, vo Viedni, ale aj v Padove či v Bologni, neskôr najmä v Nemecku a v Budapeąti. Nebola to preto náhoda, keď sa asi v 20. rokoch 16. storočia usadil v Levoči Melchior Genersich, človek mimoriadne vzdelaný a rozhl’adený. Iste svojej erudícii a aktivite mohol vďačit’ za to, ľe uľ v roku 1535 bol zvolený pomerne mladý za člena levočskej mestskej rady a v roku 1546, dva roky po tom, čo Levoča preąla na reformáciu, sa stal jej richtárom. Jeho rod ostal dlho v Levoči, neskôr sa roząíril najmä v Keľmarku, kde jeho členovia naąli vynikajúce podmienky uplatnenia najmä na tamojąom slávnom evanjelickom lýceu, ale aj v kultúrnom prostredí mesta.

V súvislosti s kultúrnym prostredím Levoče tieľ nebola náhoda, ľe sa sem v polovici 16. storočia prest’ahoval Bruno Brewer z Norimberku a v roku 1557 tu otvoril kníhkupectvo, ktoré bolo mnoho desat’ročí jediným v ąirokom okolí. Jeho potomkovia zaloľili v prvej polovici 17. storočia slávnu Brewerovskú kníhtlačiareň, ktorá počas svojho asi 130 ročného pôsobenia vydala vyąe 1000 kniľných titulov, medzi nimi napr. Komenského Orbis pictus – prvé ątvorjazyčné vydanie s maďarčinou, práce Juraja Tranovského, Izáka Cabana, ale aj Petra Canisia, Imricha Páriz-Pápaya, Bálinta Balassu, Martina Luthera, Frantiąka Petrarcu, Ezopove bájky či diela mnohých klasikov svetovej literatúry. Pozoruhodná na nej bola nielen vynikajúca kvalita tlače, ale aj okolnost’, ľe vydávala knihy v nemčine, maďarčine, latinčine, gréčtine, slovenčine ale aj v iných jazykoch, a to jak nemeckým gotickým písmom, tak aj latinkou či cyrilikou, jak pre katolíkov, tak aj pre evanjelikov. Práve táto kníhtlačiareň je dôkazom ąirokej multikulturality a multietnicity Levoče. Po jej zániku vznikli ďaląie tlačiarne, ktoré vydávali napr. od roku 1863 aj noviny – týľdenník -, ktorý mal v titulke tri názvy: Zipser Bote – Szepesi Lapok – Spiąský Oznamovatel. Levoča ostala teda aj po tom, čo v 17. storočí stratila svoje vysoké hospodárske postavenie mestom kultúry. Koncom uvedeného storočia pribudlo totiľ k evanjelickému lýceu aj katolícke, spočiatku jezuitské gymnázium, ktoré sa stalo základom súčasného ątátneho gymnázia, a ąl’achtický konvikt. Mala teda tri stredné ąkoly v dobe, keď mnohé ľupy nemali ani jednu.

V 19. storočí pribudla do dovtedy predovąetkým nemeckého a slovenského mesta aj maďarská inteligencia, či uľ ąlo o l’udí pochádzajúcich z Maďarska, lebo o Spiąiakov, ktorí ątudovali v Budapeąti. Eąte v 40. rokoch uvedeného storočia si mesto postavilo divadlo, na ktorom sa často hrali za sebou dve divadelné hry: jedna nemecká a druhá maďarská. Vzniklo tu občianske kasíno s peknou kniľnicou, Spiąský dejepisný spolok a mnoho ďaląích spolkov s miestnou, alebo celospiąskou pôsobnost’ou. Vydalo sa mnoho kníh najmä z oblasti histórie a iste nie je náhoda, ľe Levoču si vybrali ako motív pre svoje romány aj niektorí maďarskí spisovatelia, najmä Móric Jókai (Levočská biela pani) a Mikszáth Kálman (Čierne mesto). O postavení Levoče v tomto storočí svedčí aj skutočnost’, ľe tu vznikli významné a architektonicky pozoruhodné budovy. Uľ na jeho začiatku padlo rozhodnutie postavit’ v meste ľupný dom. Spiąiaci si na jeho stavbu povolali z Jágru (Eger) architekta Antona Povolného, ktorý v prvej polovici storočia postavil nielen nádhernú klasicistickú budovu ľupného domu, ale aj evanjelický kostol. Okolo polovice storočia vznikla neogotická veľa Chrámu sv. Jakuba, neskôr budova, v ktorej je umiestnené dneąné divadlo – spolu aj s divadelnou sálou, budova kasína, koncom storočia budovy niekdająej vyąąej dievčenskej ąkoly (dnes slepecký ústav), krajského súdu či reálneho gymnázia. Koncom storočia sa tieľ reątaurovaním podstatne zmenil výzor radnice a začiatkom 20. storočia bola postavená vel’korysá a nádherná budova katolíckeho ątátneho gymnázia. Týmito stavbami sa výstavba Levoče nadlho skončila.

Levoča teda bola prostredím, ktoré poskytlo aj rodine Genersich vąetky moľnosti vąestranného rozvoja. S ňou sa viaľu najmä známe osoby zlatníka a richtára mesta Dávida Genersicha (cca 1600 – 1659), lekára a botanika Sámuela Genersicha (1768 – 1844), lekára Gustava Genersicha (1865 – 1921) a iných.

Doz. PhDr. Ivan Chalupecký

2010.10.01