Kontakt medzi Debrecínom a Spišskou oblasťou má dlhé tradície. Dodnes existujú stopy tohto kontaktu napr. v názvoch ulíc mešťanského (civis) Debrecína (Spišská ulica, Trinásť miest) V tejto prednáške chcem predstaviť jeden úsek jazykového kontaktu medzi týmito mestami.

Výuka cudzích jazykov zohrávala vždy významné miesto v maďarskom školskom systéme. Pôvodne to znamenalo výlučnú výuku latinčiny, ku ktorej sa v 18. storočí pripojila nemčina a francúzština. Súčasne sa prejavila snaha kráľovského dvora, aby miesto latinčiny sa nevyučovala maďarčina ale nemčina. (1) Štát presadil povinnú výuku nemčiny na stredných školách iba v 19. storočí, súčasne sa postupne dostávala latinčina do pozadia a v 20. storočí rapidne upadla.

Boli však aj mimo školy rôzne možnosti osvojenia jazykov, ako „výmenný“ systém čo bol až do I.svetovej vojny veľmi rozšírený.(2) Okrem toho sa žiaci mohli učiť cudzí jazyk v rámci záujmových krúžkov alebo pomocou súkromného učiteľa. Prirodzene jeden žiak sa mohol učiť cudzí jazyk súčasne viacerými spôsobmi.

Osvojovanie moderných jazykov nebola výsada. Už od 15. storočia bolo súčasťou prípravy na rôzne zárobkové zamestnania. Osvojenie cudzieho jazyka bolo v záujme obchodníkov, remeselníkov, študentov. Mladých ľudí posielali väčšinou do cudziny za účelom zdokonaľovania v remesle, kde sa zároveň naučili aj jazyk.

Podľa písomných dokumentov vyučovali v Debrecíne nemčinu od roku 1769, (4). Prirodzene, v porovnaní výuky cudzirho jazyka  v školách boli oveľa účinnejšie spôsoby osvojenia cudzej reči v prostredí, kde sa cudzou rečou rozpráva, ale tento spôsob  bol aj nákladnejší. Takou cudzou nemecky rozprávajúcou oblasťou bola práve Spiš.

V mnohých prípadoch nemeckí profesori v kolégiách boli práve absolventami zo spišských škôl, ako napr. profesor, pozdejšie biskup za Tisou, budai Ézsaiás Ezaias.Žiaci mali možnosť  sa učiť nemecký jazyk, lebo v našej vlasti oddávna žili nemci.  S nimi udržiavaný obchodný a kultúrny kontakt to umožňoval.

Prvé písomné záznamy  o vyučovaní nemeckého jazyka v Debrecíne sú z roku 1749, kde je poprvýkrát spomenuté, že žiak kolégia s cieľom osvojiť si nemecký jazyk vycestoval na nemecké územie.(5). Je pravdepodobné, že táto poznámka sa vzťahuje aj na praktiká používané aj v období pred 100, 200 rokmi,(6)  Debrecín mal živý kontakt  hlavne so Spišom,ale mládež snažiaca sa získať vedomost odchádzala aj do iných krajov,pobudnúc v novom prostredí dlhšie – kratšie obdobie, oni neboli výlučne adepti duchovného povolania, ale aj chystajúci sa na obchodnú činnosť, alebo na nejaké remeslo. (7). Bol rozdiel medzi rečou všeobecnou a vedeckou.  

V prvom prípade  dieťa bolo poslané do nemeckého prostredia, kde pomerne za krátky čas rozprávaním sa naučí toľko, čo potrebuje pri bežnom rozhovore. Naproti tomu náročné znalosti cudzej reči  boli predpokladané z osvojenia v školách, získaním vedomostí z kníh.(8) K prvému prípadu stačilo dieťa poslať do nemeckého prostredia, druhá skupina mala byť školená.Tam, kde pri školení spolu pôsobilo aj nemecké prostredie,výsledok bol najpriaznivejší. Takú možnosť poskytovali školy v mestách: Kežmarok, Levoča, Pressburg, dnes Bratislava.

Podľa záznamov Horvay Roberta v období medzi rokmi 1749 až 1800 až 61 mladých sa zdržiavalo na nemeckom teritóriu. Dĺžku pobytu si poznamenali iba šiesti, najkratší pobyt trval iba 3 mesiace, najdlhší jeden rok a 8 mesiacov.

Počas panovania II. Jozefa najviac mladých vyhľadávalo Spiš. Do Kežmarku 11, do Levoče 18, do Spišskej novej Vsi 7 študentov šlo, do Bratislavy 6, do Sopronu 4, do Aszódu 2, do Budína 1, a do Viedne 3 .Na číslach vidíme, že do Levoče radi chodili študenti. Povesť vynikajúceho profesora  cudzých rečí, Efraima Osterlamma lákalo do Levoče  veľa študentov. Ten vynikajúci profesor díával súkromné nemecké a francúzske hodiny (9) Napísal aj vynikajúcu nemeckú gramatiku v latinskej reči, („Institutiones linguae germanical in usum patriae civium conscriptae Posoni 1781“) (10)

Profesor  Osterlamm začal vyučovať nemčinu už začiatkom 1770 – tych rokov, už v tom čase bol záujem o štúdium cudzej reči. Záujem dokazuje aj to, že síce nebol profesorom gymnázia, predsa vyžilz  učenia súkromnými hodinami. Z Osterlammovej rodiny pochádza viac profesorov nemčiny.

Osterlamm Kristián Theophilvydal svoju nemeckú učebnicu v Levoči, v roku 1827, pod názvom „Gramatica  Germanica usumjuventutis scholasticae patriae suae edita“.(11) Osterlamm Ernő (1823-1893) bol vnukom brata Efraima Osterlamma, Jánosa Andrása, ktorý ako hneď uvidíme, pôsobil v Debrecíne, po roku 1849.

V hornom Uhorsku bola naopak tendencia dostať mladých na maďarské územie, učiť sa maďarský jazyk, v zázname z roku 1772, z 20. septembra sa dočítame,že výuka v Debrecíne je aj preto výhodná, lebo všetci šlachtickí synovia, aj evanielickí študenti, ktorí len 2-3 roky chcú študovať, si môžu osvojiť maďarskú reč.(12)

Prvý spišský poslucháč v roku 1748podpisoval školské predpisy  menom Nicolaus Márkusvalvi. Vynikajúcim žiakom bol v roku 1776 Kristián Generisch(13).O ňom zapísal Szinnyei, že bol u jedného farára , u Lautschek Martina vo Vyšnej Slanej kvôli osvojeniu slovenčiny.(14)

Medzi rokmi 1748 a 1799 bolo zapísaných 19 spišských študentov v Debrecíne, ale domnievame sa, že počet nezapísaných  študentov bol tiež pozoruhodný. Tu sa učili viacerí významní kežmarskí profesori, ako Ján Genersich, Ján Schneider, Daniel Mihalik, Štefan Kralovanský, Juraj Karol Rumy,a Lumnitzer Ján. Podľa bádania Juraja

Horvayho do konca 18. storočia v Debrecíne 26, inde 12, dohromady 38 spišských študentov študovalo. Je samozrejmé, že študenti neprichádzali do Debrecína len zo Spiša.(15)

Levočskí gymnaziálni profesori v svojom liste superintendantovi za Tisou, napísanom 15. apríla 18OO sa odvolávajú na to, že pred časom osobne vyhľadali Františka Rhédeyho, starostu cirkevnej oblasti vo veci, aby zo Spiša prichádzajúcim študentom bolo povolené riadiť sa  podľa spišských školských pokynov , aby školská dochádzka bola povinná, k čomu dostali aj súhlas, ale rozlíšili študentov končiacich a tých, ktorí štúdium prerušili, končiaci už nemuseli školu navštevovať.(17)

Na Spiši veľmi rozrástol počet maďarských študentov. V zázname cirkevnej obceod Tisy na sever sa píše 2. mája 1811, že radi by zamestnali helvétskeho duchovného učiteľa. Nie len študenti putujú z jedného teritória do druhého. V roku 1852 debrecínsky superintendant povolal z Levoče profesora Osterlamm Ernő do debrecína, o ktorom sa uź hovorilo pred rokmi, však on už skôr študoval v Debrecíne. To bol ten, ktorý bol pripravený prijať miesto na Szártoryho katedre, ktorého finančný základ tvorila nadácia s majetkom jedného domu v Budíne.Cieľom nadácie bolo zamestnanie evanielického profesora a zveľa´dovanie depositu v múzeu.(19)Tým sa vyriešil problém nemeckej katedry. Je pravda, že v dotyčnej škole podľa učebnej osnovy nie len on vyučoval nemčinu.(20)

Jeho životopis sa zachoval na viacerých miestach. (21)Prvým jeho učiteľom bol jeho otec.Štúdiá ukončil v miestnom lýceu, podľa jeho vysvedčenia z 20.sept.1841 z každého predmetu stál na vyznamenanie.(22)Štúdium filozófie a theológie ukončil v Levoči. Od roku 1839 – 40 sa stal domácim učiteľom synov Imricha Andaházyho,1800 – 1802. Imre Andaházy bol sudcom a školským inšpektorom. Osterlamm zaznamenal, že kým jeho otec žil, nechcel ho pustiť do Maďarska  naučiť sa ich reč,hoci ho to zaujímalo. Po smrti otca 1841 – 1842 sa dostal do Lučenca, stal sa vychovávateľom a učiteľom detí tamojšieho sudcu, počas toho lučeneckého pobytu ukončil štúdium práva.

Po návrate do Levoče úspešne pokračuje štúdium teológie apráva. Odmenili ho štipendiom Johanna Ratha, v oboch školských ročníkoch.(23)

14. júla 1844 na skúškach prospel vynikajúcim prospechom. Dostal doporučenie k ďalšiemu štúdiu na viacerých univerzitách v Nemecku.Dva roky bol súkromným učiteľom v Prešovea v roku 1846 sa pripravoval na zahraničnú univerzitu.Už mal cestovný pas vystavený na 3 roky,keď pod vplyvom svojho švagra, reform. Biskupa György Józsefa zo Satumare sa tak rozhodol, že oddiali svoju cestu do Nemecka a pôjde do Debrecínskeho reform. Kolégia. V septembri roku 1846 sa zapíše do debrecínskeho krajského právneho inštitútu, ako jurát, súčasne u predsedu tabule u Uray Bálinta dostane vychovávateľské miesto, popri tom navštevoval aj hodiny v kolégiu. Na skúške svojho súkromného žiaka bol prítomný aj Szoboszlai Pap István, a získal sympatie biskupa. Je pravdepodobné, že pozdejšie sa mu preto naskytla možnosťdostať sa do Debrecína.

Po tom, čo v roku 1847 sa zaregistruje ako jurátaj v Pešti, dostane sa do Halle, cez Brno, Prahu, Drážďany a Lipsko, o jeho tamojšom štúdiuzapísané poznámky sú strážené medzi rukopismi Debrecínskej veľkej knižnice(24)

V roku 1849 vypukla v Halle epidémia cholery, tak sa rozhodolpocestovať na väčší výlet a vyhľadal Jenskú univerzitu. Návštevu pruského hlavného mesta nrmohol vynechať, odtiaľ cez Harz pohorie a cez Hamburg  sa dostal náš peregrin  (tulák) až k šíremu moru. Keď sa vrátil do Levoče, vo svojej starej alma mater dostal profesorské miesto. V roku 1852 sa stala veľká zmena v jeho živote. Na Veľkú noc ho pozvalacirkevná obec do Debrecína za riadneho profesora kolégia na ťarchu Szártoryho nadácie . Dúfajúc, že bude môcť podporiť záujmy ev. cirkvi, prijme túto ponuku. Vo svojom životopise zdôrazňuje, že dposiaľ tu evanielický profesor nemohol „zapustiť korene“.

Vyučoval nasledujúce predmety: prírodovedu, filozófiu, filozofickú propedeutiku, logiku, psychológiu a nemecký jazyk. Spišský časopis Bote píše, že jeho prvý predmet bol najobľúbenejší, a posledný nenávidený, a ešte k tomu ho prednášal profesor cudzieho viryvyznania, bolo možné predpokladať, že ho považovali za nepríjemného votrelca.(25) Napadne nás otázka, prečo sa rozhodli Debrecínčania obsadiť profesorské miesto financované Szártoryho nadáciou práve evanielickým profesorom? Podľa Debrecínskeho  protestantského časopisu zakladateľ nadácie týmto sa snažil zjednotiť oboch bratských protestanských cirkví(26) a pretože Osterlammova levočská škola o ňom vystavila  veľmi pochvalný posudok.(27)

Jeho pôsobisko bolo s ním až tak spokojné, že ho viackrát poverili vedením gymnázia, dokonca vedením novozaloženého učiteľského inštitútu. On sám považoval tieto fakty za dôležité, ako píše:“ Keď si pomyslím, že v tom kolégiu, kde pred časom nemohli zamestnať učiteľa kreslenia s augsburgským náboženstvom, dnes od nedávnatu pôsobia traja augsburgskí profesori a ja, a nerozlišujú nás od svojich pri odmeňovaní, môžem ďakovať Bohu, a velebiť všemohúceho, ktorý umožnil, aby som to všetko zažil.“(28)

Krátko po príchode do Debrecína , 3O. marca 1853 sa oženil. Zachoval sa jeho cestovný pas vystavený 2. aug. 1853, z ktorého sa dozvedáme, že bžval v Debrecíne v dome č. 1437.Mal strednú postavu, okrúhlu tvár, hnedé vlasy, svetlomodré oči. Pas bol vydaný na jeden rok, cez Budapešt do Viedne. Aj manželka mohla cestovať s týmto pasom.(29)

So svojou manželkou Johannou Kollerovou z Levoče a s jej sestrou Carolinou sa im podarilo zakoreniť v Debrecíne a získať veľa dobrých priateľov z kruku svojich kolegov.

Zapojil sa do spoločenského života, bol členom debrecínskeho zahradnického spolku, (30) Debrecínskeho zboru,(31) a zapojil sa do založenia hudobnej školy(32). Debrecínska cirkevná obec si ho zvolila za čestného inšpektora, uznávajúc jeho zásluhy. O jeho finančnej situácii nás informuje niekoľko dokumentov, ako napr. z roku 1851 pochádza jedno vyhlásenie György Lajoša a Kristíny, podľa ktorého už nenárokujú nič z vena starého otca Karola Osterlamma, lebo prevzali 100 Forintov a 8 a ¾ Grajciarov.(34) Vieme o kúpe pozemkuaž v troch prípadoch (35)v jednom prípade sa dozvedáme, žepreviedol účastiny z parného mlynu na kolégium.(36)Poznali ho, ako štedrého, skromného človeka, ktorý rád rozdával.

Mali jednu adoptívnu dcéru, Olgu Osterlammovú, ktorá sa stala manželkou Géresi Kálmána, (37). Okrem nej myslel vo svojom závete aj na príbuzných, chudobnejších, priateľov, založil viac nadácií. Z peňazí od manželkinej Matky v Levoči v roku 1880  založil nadáciu na podporu výuky chudobných detí, spolu s manželkou sa zriekli toho prijmu.(38) Podľa uvedených faktov bol nezávislým zámožným  a duševne  vysoko šlachetným človekom.

2011.10.09