Lásku ku Spiši, a naviac túžbu po spišskej domovine som zdedila od svojej matky, ktorá letá svojej mladosti trávila u svojich starých rodičov Barcsovcov, v dome na námestí majstra Pavla. Dnes tento dom vyzerá schátralo,  avšak predsa sa považuje za jeden z najkrajších domov Levoče. Neskúmala som, ktorá z vetiev našej rodiny je od začiatku z Levoče. Možno, že ani jedna. Môj pra-pradedo sa narodil vo Felke, čo je dnes časťou mesta Poprad.

Môj pra-pradedo založil rodinu v Levoči a tam spomedzi mojich predkov  jeho syn bol prvý, ktorý sa narodil v tomto dome. Aj on založil rodinu v tomto dome  a tiež bol posledným, ktorý v tomto dome zomrel. Takto iba asi 100 rokov bol tento pekný dom vo vlastníctve mojej rodiny.  Môj pradedo dom nemohol odkázať svojim deťom, lebo síce vychoval tri dcéry, ale všetky tri odišli za svojimi manželmi tam, kde ich povolanie odvolalo.  Ale takto aspoň nikoho z nás neprenasledovali, nevysťahovali. Avšak všetkým trom dcéram tento dom znamenal veľa, však sa sem vrátili, aby porodili svoje prvé deti.

O tom, aký bol život v tomto peknom dome na dnešnom námestí majstra Pavla, v čase rozkvetu života môjho pradeda, na prelome 19. a 20. storočia, píše pútavo denník jeho najstaršej dcéry Márie Barcsovej. Denník začala písať na svoje 16. narodeniny  t.j. 2. júla 1899. Vtedy skončila školské štúdiá, vtedy sa stala dospelým dievčaťom.

Prirodzene, denník vidí svet z pohľadu mladého dievčaťa, a takto pozerá na šťastný rodinný život, dobové zábavy mladých, výlety,  sny, myšlienky  a občas spomienky na staršie udalosti. Počas toho uvádza svojich priateľov, priateľky, učiteľov, známych ,  levočských mešťanov, z ktorých mnohých – keď som sa lepšie oboznámila s levočským cintorínom – som akoby znovu stretla  a stali sa pre mňa akoby živými.

Tak pozrime, čo nám rozpráva tento denník, ľuďom 21. storočia! To 16 ročné spišské dievča zapisovalo  svoje najtajnejšie myšlienky  v maďarčine, hoci vieme, že jej materinskou rečou bola nemčina, jej matka ani nerozprávala maďarsky. Svoju mamku volá “mamchen”, ale  píše s malým počiatočným písmenom, (všetci vieme, že podstatné mená v nemčine sa začínajú veľkým písmenom) okrem toho používa v maďarskom texte aj francúzske a nemecké výrazy.

Napísané vety, ktoré odzneli v rozhovoroch, píše v reči, ako odzneli, citáty sú väčšinou nemecké, ale v rozhovoroch s mládežou sa objavujú väčšinou maďarské citáty. Svojich rodičov a sestry mala veľmi rada, v domácom prostredí bola veľmi šťastná, za to často ďakuje Bohu. Opisuje oslavy narodenín,  meniny Júliusa, oslavy Štedrého večera, narodenie malej sestričky, ako sa stala školáčkou, aj niekoľkodňové návštevy príbuzných.

Rada sa zabávala - v meste mala na to viac príležitostí. Obyčajne v nedeľu hrávala dychovka dôstojníckej školy na námestí. V týchto prípadoch spolu s kamarátkami prešli na horný koniec námestia, aby boli pri tom blízko. Tu spomína mená kamarátiek, ako Berta Hostasch, Klára Breuer, Helena Lam, Valéria Strain, a iné.  Na tých prechádzkach si popozerali a poobdivovali aj budúcich dôstojníkov. K dievčenským zábavám patrila takzvaná SIBBILA, (sibilla), to bola nejaká kniha o veštení a dobre sa bavili pomocou knihy aj v chlapčenskej spoločnosti. V reálnom gymnáziu boli divadelné predstavenia, alebo koncerty v kasíne, po ktorých nasledovala večera a tanec. V tanečnom poriadku vždy bol aj  soupé csárdás, tento tanec bol veľmi významný, lebo bol ozajstným čardášom. Rada korčuľovala, na klzisko musela ísť s doprovodom “garde” Píše, že bolo veľmi príjemné korčuľovať s dôstojníkmi, ale spomína aj civilných partnerov-mládencov,  ako : Förstera, Kolomana Prihradného, - tu nespomína dievčatá. V lete chodili hrať tenis do dôstojníckej záhrady.

Hra na klavíri tiež patrila k zábave, na úrovni vzdelania. Viackrát spomína, že hrala štvorhru napr. s Barla Szabó, či s Aladárom Timcsákom. Jej profesorkou hry na klavíri bola Olga Lorx.

Básnicky popisuje prírodu, ktorú pozoruje v záhrade svojej rodiny, alebo ktorú spoznáva na túrach a výletoch s rodinou, keď na vzdialenejšie miesta sa dostávali rebriňákom - koňom ťahaným vozom. Cieľom týchto výletov boli: okolie Levoče, Levočské kúpele, Danielov dom, Röhrgrund a Kačelág. Spomenuté výlety aj pobyt v záhrade znamenali spoločenské udalosti, ktoré boli veľmi veselé, tu zapisuje účasť mnohých príjemných levočských známych a priateľov, napr. Gustáv Höpfner, ktorý hral v záhrade krikety.

V dome Bartschovcov bol tiež znamenitý spoločenský život, často prichádzali hostia. Priateľmi rodiny boli Buriánovci, Páterovci, Dr. Nagyovci, Höpfnerovci, ale prichádzali sem aj dôstojníci. Staršia generácia hrala „Whist“, túto spoločenskú hru hrali pravidelne v ten istý deň v týždni.

Rada čítala knihy z vlastnej knižnice, ale často jej požičali knihy priatelia, aj starší  ľudia, ako napríklad ujo Tomáš Matyasovszky,  alebo Klára Breuer. Zaznamenávala si aj tituly prečítaných zväzkov, od Jókayho: Zlatý človek, Kárpáthy Zoltán, levočská biela pani a iné romány, niektoré od Balzaca, „Ticho“ od Bársony Istvána. Ale číta aj v nemčine, ako Hüttenbesitzer, Der Steinbruch,a iné.

Zaznamenala niekoľko úmrtí, ktoré ňou otriasli, a vyjadrila svoj hlboký žiaľ smútiacej rodine. Spomína si na smrť 9 ročnej sestričky, Gretchen, a smrť Sponer Ödönné, ktorú ctili, ako vlastnú babičku. Po smrti staršieho Gustáva Höpfnera sťaby spolu plakala s jeho rodinou. Manželka  Guida Höpfnera v Budapesti, Laco Tasnádi, Sándor Menesdorfer – všetci zomreli mladí. Snáď najviac sa zaoberá smrťou mladého partnera z klziska, rakúskeho dôstojníka,  ktorý tragicky podľahol zraneniu v súboji. Ťažko sa lúčila aj s mladými priateľmi, ktorí sa odsťahovali z Levoče niekam inam. Čítajúc jej denník, človek úplne prežíva jej smútok,. Choroby členov rodiny popisuje pozoruhodným súcitom, najmä choroby sestier. Dozvieme sa aj to, raz mamchen liečili prikladaním pijavíc na telo.

Sú zapísané dôležité mestské udalosti, ako oslava 15.marca pred sochou Honvéda na námestí, cirkevné sviatky, odpusty, konfirmáciu, sprievod mestom  z príležitosti slávenia Božieho tela. majálesy, výročné trhy na námestí, maškarný ples ženského spolku a svadby. Odchod v Budapešti študujúcej mládeže a ich návrat je tiež dôležitou udalosťou.

Spomína jednu rodinnú cestu do Bad Aussee, táto cesta zanechala hlboký dojem, bola veľkým zážitkom. Úplne do detailov popisuje jednu cestu do Viedne a do Budapešti, kam sa cestovalo hlavne kvôli  ošetreniu zubov, ale spojili tú užitočnú cestu aj návštevou opery a divadla a návštevou príbuzných. Najpodrobnejšie popisuje pobyt na Čiernej hore, totiž zu spoznala svojho budúceho manžela.

V celom denníku  je cítiť láskyplnosť a rozjarenosť. Keď sa vydala v roku 1903, musela Levoču opustiť, nasledovala svojho manžela na často sa meniace pôsobiská, ako Szabadka, Szeged, Szombathely, vždy túžila vrátiť sa do Levoče. Svoju prvú dcérku porodila v Levoči, a aj v nasledujúcich rokoch každé leto prežila so svojimi deťmi v Levoči. Ako pribúdali povinnosti a problémy, záznamy v denníku redli, posledný záznam je z roku 1906, zapísala ho v októbri v Szombathely, to znamená, že denník viedla počas  siedmych rokov. Žiaľ, zdá sa, že krásne sny tety Marcsi o milujúcej rodine sa neuskutočnili, jej druhé dieťa , chlapec nebol zdravý,  zomrel, ako 24 ročný.

Po 28 ročnom manželstve musela pochovať aj manžela, potom ešte žila 35 rokov, chorá, v podnájme v Budapešti so svojou dcérou vo dvojici.  Napriek tomu, že jej rodičia už nežili a v levočskom dome žili cudzí ľudia, predsa s dcérou sadli v lete na vlak, a 3 – 4 týždne prežili v Levoči. Srdce ju tam ťahalo stále, kým tam neostala. Žiaľ, nebolo možné ju pochovať k rodičom, lebo v evanjelickom cintoríne už prestali pochovávať, takže jej zemské pozostatky ležia v katolíckom cintoríne. Jej dcéra sa vrátila z ich posledného spoločného levočského pobytu sama. Teta Marcsi milovala svoju Levoču tak vrelo, že sa tam vrátila zomrieť.

 Preklad: S'arolt Timcsáková

2011.10.10

Obrázky pod maďarským textom