O genealogickom výskume rodov na Spiši

(František Žifčák)

            Spiš je región známy nielen svojou nádhernou prírodou a nespočetnými kultúrno-historickými pamiatkami, ale i mnohými významnými osobnosťami, ktoré ovplyvňovali i priamo tvorili jeho dejiny. Akí to boli ľudia, z akého rodinného prostredia vyšli, aké boli ich príbuzenské väzby, čo ich formovalo na životnej púti? Aj takéto otázky si kládli bádatelia, ktorí pátrali po predkoch slávnych osobností i rodov na Spiši už od začiatku 18. storočia. Pravda, genealógia, ako pomocná vedná disciplína histórie, zaoberajúca sa príbuzenskými vzťahmi jednotlivcov, rodín i rodov, sa postupne vyvíjala a v istých obdobiach menila predmet svojho výskumu. Spočiatku sa zameriavala temer výlučne na významné šľachtické rody a jednotlivcov. Neskôr pribudli aj meštianske rody a osobnosti z cirkevného, kultúrneho, politického, či vojenského života. Pokúsime sa o stručný prehľad jej vývoja.  

Pri počiatkoch genealogického výskumu na Spiši stála azda rodina Buchholtzovcov. Juraj Buchholtz st. a jeho syn Jakub zanechali totiž svojim potomkom  rodinnú kroniku Historischer  Geschlechts-Bericht, ktorú napísali v rokoch 1703-1710, 1754-1755. Kronika zachytáva životné osudy a príbuzenské väzby členov rodiny približne od polovice 17. storočia do polovice 18. storočia. Na východnom Slovensku sa osudy rodiny začali Šimonom, evanjelickým farárom v Bardejove, pôvodom zo Sliezska. Vo veku vyše 100 rokov ho zavraždili zbojníci. V kronike sú záznamy aj o šľachtickom pôvode rodiny. Rukopis kroniky bol vydaný knižne v Budapešti Rudolfom Weberom v roku 1904. Avšak prvým serióznym bádateľom a vedcom, a teda priekopníkom genealógie na Spiši bol až Karol Wagner, rodák zo Zborova v susednom Šariši. Na Trnavskej univerzite bol doktorom teológie, historikom a archivárom. Koncom 70. rokoch 18. storočia sa stal profesorom pomocných vied historických na Budínskej univerzite, kde vtedy pôsobili známi historici Juraj Pray a Štefan Katona.  Preslávil sa ako vydavateľ prameňov k dejinám Spiša a Šariša. Z nášho pohľadu je dôležitý jeho 4. zväzok edície Analecta Scepusii sacri et profani, ktorý bol vydaný v roku 1778. Venoval ho 4 významným spišským šľachtickým rodom: Zápoľský, Thurzo, Tököli a Varkoč. Genealógie týchto rodov tvoria prehľadné tabuľky, komentáre k nim, prepisy listín, príležitostných básní a posmrtných epitafov. Jeho dielo je dobrým základom aj pre súčasných genealógov a historikov venujúcich sa spomínaným slávnym spišským rodom. K Wagnerovi už len poznamenávame, že v roku 2009 Milota Malovecká napísala o ňom peknú monografiu pod názvom: Karol Wagner /1732/1790/ historik Spiša a Šariša.

Do polovice 19. storočia prakticky nemáme na Spiši vážnejšiu genealogickú prácu až na malé dielko Compendium historiae familiae Mariássy de Markusfalva, ktoré vydal v roku 1804 v Bratislave právnik Michal Kayser. Je to vlastne stručný prehľad dejín tohto rodu. Autor v ňom komentoval jednotlivé vetvy rodu, zostavil zoznam ich členov a pripojil odpisy najdôležitejších listín a textov epitafov z markušovského chrámu. V práci však chýbajú prehľadné genealogické tabuľky, či rodostromy. Z prvej polovice 19. storočia sa nám však patrí pripomenúť dôležitú prácu aj keď skôr biografického charakteru s názvom Biographien berühmter Zipser od evanjelického farára v Lomničke a popradského rodáka Jakuba Meltzera. Vydaná bola v roku 1832 v Košiciach. Venovaná bola životopisným údajom 89 osobností prevažne z kultúrneho a politického života Spiša v 16. – 18. storočí.  Potom ešte v roku 1864 Daniel Szontágh vydal v Budapešti historicko-genealogickú monografiu o pôvode a dejinách rodu Szontágh zo Spišskej Novej Vsi. Štefan Hýroš o 10 rokov neskôr uverejnil v časopise Letopis Matice slovenskej rozsiahlu genealogickú štúdiu venovanú rodu Zápoľských v 14.-16. storočí. V prílohe štúdie je genealogická tabuľka rodu. Práca je však malo pôvodná, má prevažne kompilačný charakter.

O necelých desať rokov došlo v spišskej historiografii k významnej kvalitatívnej zmene. V roku 1883 bol totiž založený Spišský dejepisný spolok združujúci historikov i laických milovníkov histórie. V tom istom čase v Budapešti vznikla Uhorská genealogicko-heraldická spoločnosť, ktorá sa špecializovala na výskum rodov a rodín. Spoločnosť začala ihneď vydávať vlastný odborný časopis Turul, kde mali možnosť publikovať svoje príspevky profesionálni historici aj Spišiaci zaoberajúci sa dejinami rodov. Príspevky mali prevažne charakter odborných štúdií, kde nechýbali ani odkazy na literatúru a pramene. Hlavne ku koncu 19. storočia a začiatkom 20. storočia tu boli publikované články týkajúce sa rodov:  Giovanelli, Sváby zo Slovenskej Vsi, Frey z Kežmarku, Várady-Szakmáry z Lučivnej, Dravecký alias Tluk z Draviec, Berzeviczy z Veľkej Lomnice, Szentmiklóssy z Primoviec, Thurzo z Betlanoviec, Zápoľský a i.

Podobne aj Spišský dejepisný spolok v Levoči začal vydávať už v roku 1885 svoje ročenky (A Szepesmegyei Történelmi Társulat Évkönyve). Vyšlo ich spolu 13 zväzkov. Už v druhom čísle tu uverejnil Dénes Mednyánszky štúdiu A telvanai báró Giovanelli család felsőmagyarországi ága o hornouhorskej vetve barónskeho rodu Giovanelli (Joanelli), ktorý podnikal v smolníckej banskej oblasti. Štúdia obsahovala prehľadný tabuľkový rozrod Giovanelliovcov. Bola publikovaná aj v Turule. Vo štvrtom čísle ročenky (rok 1888)  sa objavila genealogická štúdia Maximiliána Kraya o známom generálovi Pavlovi Krayovi a jeho príbuzných (Krajovai és topolyai Báró Kray Pál táborszernagy), ktorí žili v Kežmarku od konca 17. storočia. Štúdiu doplnil transkripciou troch epitafov Krayovcov. Nadviazal tak na dielo Kristiána Genersicha zo začiatku 19. storočia.

Spišský dejepisný spolok začal vydávať od roku 1909 svoj nový štvrťročný časopis Správy z minulosti Spišskej župy (Közlemények Szepes Vármegye múltjából). Od tretieho ročníka (1911) jeho súčasťou bola aj rubrika „História rodiny“ (Családtörténet), kde bolo postupne publikovaných vyše 20 štúdií a článkov k dejinám a genealógii spišských rodov, prevažne šľachtických. Príspevky boli dvojakého druhu: jednak publikované archívne pramene genealogického charakteru a jednak vlastné genealogicko-historické príspevky k určitým rodom a osobnostiam Spiša. Ako príklad publikovania prameňov môžeme uviesť články župného archivára a tajomníka Spišského dejepisného spolku Eugena Förstera z rokov 1909-1916: Súpisy šľachtických rodín na Spiši z rokov 1591-1595, 1754-1755, 1835; Súpis magnátskych rodín na Spiši z roku 1751; Súpis erbových listín (armálesov) publikovaných v Spišskej župe v rokoch 1557-1711. Renomovaný maďarský historik Béla Iványi tu uverejnil v roku 1911 súpis šľachtických statkárov na Spiši zo 16. storočia a súpis šľachticov zo Spišskej župy zúčastnených v povstaní Františka II. Rákociho v rokoch 1703-1710.

Pokiaľ ide priamo o genealogické štúdie k rodom alebo osobnostiam, v Správach z minulosti Spiša bola ako prvá uverejnená štúdia od Bélu Iványiho venujúca sa dejinám kopijníckeho rodu Tőke z Čepanoviec (dnes je to súčasť obce Markušovce) v 16.-17. storočí. V roku 1913 na neho nadviazala genealogická štúdia Kolomana Hellenbrotha o pôvode barónskeho rodu Wieland z Markušoviec (A Wieland család leszarmazása) a štúdia Štefana Kraya ml. o pôvode a dejinách kežmarských Krayovcov. Obe štúdie v prílohách uvádzajú rozsiahle genealogické tabuľky. Z prác ďalších autorov je potrebné spomenúť 5 príspevkov Eugena Förstera uverejnených na pokračovanie v rokoch 1912-1913. Týkali sa sporov asi 70 spišských rodov (počínajúc Abhortisom a končiac Windtom) pri dokazovaní ich šľachtictva pred Spišskou župou na prelome 18. a 19. storočia (Nemessékigazoló perek Szepesvármegy levéltárban). K sporom boli obyčajne pripojené aj genealogické tabuľky príslušných rodov. Ku koncu existencie Rakúsko-Uhorska Bela Iványi v tomto časopise publikoval ešte dva príspevky. V prvom z nich (1917) predstavil inventár archívu rodu Máriássy z Markušoviec a Batizoviec s úvodnou štúdiou o dejinách tohto rodu pod názvom „Máriássyovci a Spiš“ (A Máriássyák és a Szepesség). V ďalšom príspevku z roku 1918 sa venoval dejinám rodu Horváth-Stansith zo Strážok (A Grádeczi Horváth-Stansith család történetéhez).

Pravda, aj mimo publikačných aktivít Spišského dejepisného spolku, vychádzali práce historicko-genealogické a biografické. V roku 1896 v Kežmarku bola vydaná monografia Samuela Webera o významnej osobnosti spišských evanjelikov Gregorovi Horváth-Stansithovi a jeho rodine (Grádeczi Stansith Horváth Gergely és családja).  O histórii a genealógii Csákyovcov koncom 19. storočia napísali práce Fridrich Sváby (A kőrösszégi adorján gr. Csáky család genealógiája) a Ľudovít Csáky (A Csáky család leszarmazása és története 1703-tól 1898-ig). Začiatkom 20. storočia vyšli v Spišskej Novej Vsi tri zaujímavé publikácie, ktoré je potrebné spomenúť. Prvou z roku 1901 je mimoriadne záslužné a v nemčine písané dielo Samuela Webera: Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900. Obsahuje biografické a genealogické informácie, ako aj portréty k 141 spišským osobnostiam, väčšinou predstaviteľom z politického, kultúrneho, hospodárskeho i náboženského života. V roku 1908 v tomto meste vydal Albert Görgey genealogickú prácu o Görgeyovcoch (A toporci és görgői Görgey nemzetség történetéből). Jej súčasťou je napr. aj nákres rozmiestnenia rakiev v rodinnej krypte v Toporci. V tom istom roku tu vyšla aj publikácia Kolomana Berwaldszkeho o zlatníckej rodine Gallicus pôsobiacej na Spiši za Anjouovcov v 14. storočí (A sienai eredetű Gallicus család és művészete).  V čase prvej svetovej vojny (v rokoch 1914 a 1916) uzreli svetlo sveta v Budapešti a Veszpréme dve publikácie životopisov slávnych Spišiakov: Artúra Görgeya, veliteľa honvédskych vojsk v revolučných rokoch 1848-1849 (autor Štefan Görgey) a Kežmarčana Martina Schwantnera, pedagóga, historika a štatistika (autor Pál Lukcsics).  

Koniec vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918, zrušenie šľachtických výsad a titulov v republikánskom režime, odchod promaďarsky orientovaných intelektuálov,  významne zasiahli do vývoja genealogického výskumu na Slovensku i samotnom Spiši. Genealógia ako veda začala stagnovať. Evidentne sa to prejavilo aj na príspevkoch v časopise Spišského dejepisného spolku. Do roku 1934, keď časopis zanikol, vyšlo už len pár krátkych článkov venovaných dejinám Thurzovcom a Görgeyovcom. V roku 1926 tu bola publikovaná len jediná seriózna štúdia od tajomníka spolku Ivana Hajnóczyho o dejinách vlastného rodu (A Hajnóczyak. Családtörténeti tanulmány). Verejnosti v nej prezentoval 11 generácií rodu včítane erbovej listiny a prehľadnej genealogickej tabuľky.

Z medzivojnového obdobia sú hodné spomenutia tri práce genealogického charakteru, ktoré boli vydané v Budapešti. Ide predovšetkým o monografiu dejín spišského rodu Krompecherovcov (A Krompecher család története) od Ödöna Krompechera z roku 1926. Potom dve práce maďarského historika Fekete Nagy Antala z roku 1934. Prvou z nich je genealogická štúdia o pôvode spišských Thurzovcov z Betlanoviec (Bethlenfalvi Thurzó-család eredete), ktorá bola uverejnená v Turule. Pripisuje im kopijnícký pôvod odvodený od Bethlena, po ktorom majú pomenovanie Betlanovce na Spiši. Druhou je monografia dejín osídlenia Spiša (A Szepesség területi és társadalmi kialakulása). Jej súčasťou bolo publikovanie genealogických tabuliek 110 potenciálnych kopijníckych rodín zo stredoveku. Hoci jeho závery o ich maďarskom pôvode sa už dnes berú s rezervou, práca ostáva veľmi dobrou základnou pramennou bázou pre skúmanie počiatkov kopijníckych rodín na Spiši.

Po druhej svetovej vojne komunistický režim genealógii všeobecne neprial. Skúmanie dejín významných rodov nebolo aktuálne. Len sporadicky sa objavovali skôr biografické práce venované osobnostiam. Ako príklad môžeme uviesť 4 štúdie Ivana Chalupeckého z rokov 1967-1981venované rezbárovi Majstrovi Pavlovi z Levoče, kde sa nachádzali aj genealogické údaje o jeho rodine a prostredí, v ktorom pôsobil. V roku 1969 maďarská autorka Éva H. Balázs pripravila v Budapešti rozsiahlu monografiu o živote a diele Gregora Berzeviczyho (Berzeviczy Gergely, a reformpolitikus 1763-1795), známeho uhorského reformného politika a ekonóma z Veľkej Lomnice, žijúceho v časoch osvietenstva. Venovala sa v nej aj jeho rodine, detstvu a publikovala tu jeho vlastný životopis a vyše 70 ďalších dokumentov. Zo slovenských autorov spomenieme ešte historicko-genealogickú štúdiu Mariána Skladaného „K počiatkom levočských Thurzovcov“, ktorú uverejnil v roku 1977 v periodiku Nové obzory. Priniesol v nej prehľad doterajších názorov na pôvod tohto rodu. Podnikateľské pôsobenie jednotlivých členov rodu v oblasti baníctva, hutníctva a obchodu s meďou zasadil do širšieho medzinárodného rámca. Venoval im aj svoje ďalšie štúdie a možno ho považovať v súčasnosti na Slovensku za najväčšieho znalca dejín tohto rodu. Dejinami ďalšieho levočského rodu, tentoraz lekársko-lekárnického – Spilenbergerovcom – sa v roku 1986 venovala v samostatnej štúdii uverejnenej v Čechách Odetta Petrociová. Súčasťou príspevku bola aj genealogická tabuľka rodu. V roku 1988 v vo východoslovenskom periodiku Historica Carpatica publikovala Nora Baráthová genealogicko-heraldickú štúdiu pod názvom Majitelia rodových erbov v Kežmarku.

Nežná revolúcia v roku 1989 priniesla nielen zmenu politického režimu, ale vo vývoji genealógie veľkú pozitívnu zmenu. Skončili zábrany pre výskum dejín šľachtických i meštianskych rodín. V Martine v októbri 1991 vznikla Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, ktorá začala vydávať svoj časopis Genealogicko-heraldický hlas. Na Spiši v roku 1992 obnovil Spišský dejepisný spolok svoju činnosť aj vydávanie časopisu Správy z minulosti Spiša. Vytvorili sa takto vhodné podmienky pre publikovanie výsledkov práce genealógov a historikov z radov odborníkov i laikov. Nie je možné tu teraz uviesť všetky publikované príspevky, ktoré sa týkali dejín spišských rodov a osobností. Preto spomenieme len najvýznamnejšie a tie, ktoré mali charakter historicko-genealogický. Najskôr Ivan Chalupecký v roku 1993 publikoval v zborníku, ktorý bol výsledkom sympózia o dejinách najstarších rodov na Slovensku, krátky príspevok s názvom Najstaršia šľachta na Spiši. Venoval sa tu rodom Berzeviczy, Máriássy, Görgey a spišským kopijníkom. Výsledkom spolupráce Spišského múzea v Levoči a Štátneho archívu v Levoči v roku 2001 bolo vydanie katalógu k výstave „Jozef Czauczik, Ján Jakub Müller a Probstnerovci“. Súčasťou katalógu boli genealogické štúdie venované dejinám rodu oboch maliarov (autori: František Žifčák-Zdeněk Kravar, Helena Liptáková) a ich mecénov – Probstnerovcov (autorka Alena Kredatusová). O rok neskôr Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť vydala knižne víťaznú prácu v celoslovenskej genealogickej súťaži od Aleny Kredatusovej „Probstnerovci z Novej Ľubovne a Jakubian“. Táto autorka venovala najvýznamnejšiemu členovi rodu Andrejovi Probstnerovi st., šľachticovi a podnikateľovi v banskej oblasti, ešte samostatnú štúdiu. Potom František Žifčák v zborníku „K stredovekým dejinám Spiša“, ktorý vzišiel z medzinárodnej konferencie usporiadanej na Ľubovnianskom hrade v roku 2003, publikoval genealogický príspevok k počiatkom kopijníckej rodiny Dedač zo zaniknutých Zalužian na Spiši. Alena Kredatusová sa v genealogickom výskume sústredila na ďalší významný levočský meštiansko-šľachtický rod – Spilenbergerovcov. V troch štúdiách (Spilenbergerovci na Spiši v 16.-19. storočí; Spišský lekár, vzdelanec a podnikateľ Samuel Spilenberger /1572-1654/; Pečate členov rodu Spilenberger zo 16.-18. storočia) napísaných v rokoch 2005, 2007 a 2010, doplnila a korigovala doterajšie genealogické výsledky spomenutej Odetty Petrociovej i maďarského autora Antala György Spilenberg-Dioszégiho, ktoré publikoval v Turule v roku 1999 (A Spilenberg család története). Z mladších archivárov sa dejinami a genealógiou Andrássyovcov zaoberal Martin Bartoš. Štúdia pod názvom „Andráššiovci zo Szentkirálya. Dejiny a genealógia rodu“ vyšla v periodiku Spišského múzea v Levoči „Pohľady do minulosti“ v roku 2005. Aj v spolkovej ročenke Z minulosti Spiša boli uverejňované historicko-genealogické štúdie. Štúdia z roku 2002 (Šoltýska rodina Reľovských z Reľova) sa týkala dejín zemianskeho rodu Reľovských (autor: Eduard Pavlík). Ďalšie vyšli v roku 2005. Prvá pochádza od Ivana Chalupeckého (Zápoľskí a Spiš do roku 1526), druhá od Petra Sedláka (Rollovci na východnom Slovensku). V ďalšom čísle ročenky publikoval Jozef Kočiš rozsiahlejší článok „Bytčiansko-oravská vetva Thurzovcov“, avšak tu chýbajú odkazy na pramene a literatúru. Pre dejiny spišských rodov má dôležitý význam aj štúdia z roku 2006 mladého historika Jána Endrődiho (Ku genealógii a názvu rodu Berzeviczy). Poukazuje v nej o. i. aj na nesprávne používanie predikátu „z Brezovice“ u tohto rodu, pôvodom z Veľkej Lomnice, staršími aj súčasnými historikmi. V tom istom roku Peter Máriássy vydal v Košiciach dve publikácie o dejinách svojho rodu (X storočí rodu Máriássy; Máriássy...tisícročná história rodu pokračuje...). Obe knihy odbornú verejnosť však upútavajú skôr svojou grafikou ako obsahom.

Od roku 1989 vyšlo množstvo ďalších publikácií, štúdií a článkov k spišským osobnostiam. Z najnovšieho obdobia spomenieme iba dve príťažlivé publikácie vydané v Kežmarku:  Samuel Weber (2008) od Zuzany Kollárovej a od Nory Baráthovej Osobnosti Kežmarku (2009). Potešiteľné je, že sa do výskumu rodov, rodín i osobností zapájajú aj mladí, nádejní autori. To je pre spišskú genealógiu i historiografiu veľkým prísľubom do budúcnosti. Verím, že sa títo autori budú inšpirovať bohatou publikačnou činnosťou Spišiakov v minulosti a sústredia sa viac na kvalitu ako na kvantitu príspevkov.

Ďakujem za pozornosť!

2011.10.09