Levočský chrám sv. Jakuba uchováva vo svojom interiéri viacero významných súborov pamiatok - súbor gotických oltárov na čele s hlavným oltárom – dielom Majstra Pavla z Levoče, súbor gotických nástenných malieb, ale tiež mimoriadne rozsiahly, pravdepodobne najrozsiahlejší zachovaný súbor epitafov u nás  v počte vyše 40 náhrobných kameňov, kamenných a drevených epitafov a štítov zo 14. – 18. stor. Tento pozoruhodný súbor predstavuje významnú umeleckohistorickú kategóriu, s mimoriadnou kultúrnou a historickou hodnotou. Väčšina epitafov má erby príslušných rodín – sú teda prameňom šľachtickej a meštianskej heraldiky, skoro všetky majú nápisy s menom zosnulého, vekom pri jeho úmrtí, dátumom úmrtia, tiež tituly a funkcie, ktoré počas života vykonával a ktoré nás informujú o jeho spoločenskom postavení, aj o tom, odkiaľ príslušná rodina do Levoče prišla alebo čím sa zaoberala. Doplnené sú nápismi, citátmi z Biblie, úryvkami básní, písanými latinsky a nemecky.

Keďže v tomto príspevku nie je priestor na to, aby sme predstavili celý súbor epitafov, vyberáme z neho najstarší náhrobný kameň, historicky najvýznamnejší epitaf, umeleckohistoricky najhodnotnejšiu náhrobnú pamiatku a epitafy, ktoré boli v poslednom desaťročí reštaurované v Oblastnom reštaurátorskom ateliéri v Levoči.

Najstarším náhrobným kameňom v chráme sv. Jakuba v Levoči je náhrobný kameň košického mešťana Juraja Ulenbacha, pôvodom pravdepodobne z Levoče, ktorý si dal k severnej strane kostola pristavať kaplnku sv. Juraja, v ktorej ho r.1392 pochovali. Zhotovený je z červeného mramoru, po obvode je text písaný gotickou minuskulou, ktorý informuje o tom, kto a kedy tu bol pochovaný, v strede plochy kamennej platne je Ulenbachov erb pozostávajúci z obráteného dvojkríža preťatého vlnovkou, klenot na prilbe tvorí sova s roztiahnutými krídlami. Náhrobný kameň je uložený na svojom pôvodnom mieste.

Historicky najhodnotnejším je epitaf levočského kamenára a murára Martina Urbanowitza a jeho rodiny z r.1621, ktorý vytvoril podľa nápisu 54 ročný, na svoju pamiatku a členov rodiny, ktorí zahynuli v morovej epidémii (1600). Pri vymenovaní predkov sa spomína i Majster Pavol ako sochár hlavného oltára, ktorého vnučka Margita bola manželkou Martina Urbanovitza. Monumentálny architektonický kamenný epitaf, pôvodne trojdielny, s bočnými krídlami, bol komponovaný  z viacerých nápisových tabúľ, polostĺpov a konzol, doplnených  reliéfom polopostavy v meštianskom odeve a postavičkami putti.  Epitaf bol pôvodne pristavaný k južnému priečeliu kostola, v súčasnosti je kópia reliéfu postavy a mramorovej nápisovej tabule umiestnená v interiéri kostola, ostatné architektonické časti epitafu sú v podveží zvonice.

Umeleckohistoricky najvýznamnejším dielom v rozsiahlom súbore levočských epitafov je kamenný epitaf krajinského sudcu, neskôr kráľovského miestodržiteľa Alexia I. Thurza z roku 1543, ktorý svojím mimoriadne kvalitným sochárskym spracovaním patrí aj medzi najhodnotnejšie pamiatky kostola. Vyhotovený je zo solnhoferského vápenca, mramoru a dekoratívne kruhové terčíky sú zo zlatého ónyxu. V literatúre sa donedávna uvádzalo, že reliéfna doska epitafu pozostáva z dvoch častí, pri premiestňovaní všetkých demontovateľných epitafov z krstnej kaplnky z dôvodu reštaurovania interiéru sme zistili, že do celku epitafu patrí ešte jedna doska, ktorá bola umiestnená samostatne. Celková kompozícia epitafu teda pozostáva z troch častí – v hornej časti reliéfna tabuľa s výjavom zosnulého s rodinou pred Ukrižovaným, pod ňou je platňa s erbami v arkáde, celkom  naspodku je nápisová platňa. Na spodnej nápisovej platni z mramoru je latinský text písaný humanistickou kapitálou, v ktorom sú vymenované tituly zomrelého, dátum jeho úmrtia 25. januára 1543 v deň Obrátenia sv. Pavla, vo veku 53 rokov a údaj o tom, že epitaf objednala jeho vdova Magdaléna Székely (Magdalena Zekel) z Ormosdu. Stredná časť vyhotovená z jemnozrnného vápenca má na ploche  v nízkom reliéfe prevedený motív arkády, v poliach arkády sú dva erby – pod pravým oblúkom je erb rodiny Thurzo: v hornom poli deleného štítu  je lev, v dolnom poli tri ruže, motív leva sa opakuje aj v klenote, kde je monogram A (lexius) T (hurzo). Pod ľavou arkádou nesie letiaci anjel štít erbu rodiny Székely, na štíte je vlk na trojvrší, s mesiacom a hviezdou, erb je doplnený monogramom M Z (Magdalena Zekel).  Plochu dekorujú štyri kruhové terčíky zo zlatého ónyxu. Na hornej reliéfnej tabuli s výjavom zosnulého s rodinou pred Ukrižovaným je centrálne umiestnený Kristus na kríži, pod krížom na ľavej strane je kľačiaca postava A. Thurza v ťažkom bohatom brnení, na pravej strane je manželka s troma dcérami. Výjav je situovaný v arkáde s kazetovaním,  v horných rohoch (cvikloch) nad arkádou sú osadené dva kruhové terčíky zo zlatého ónyxu. Podľa posledných výskumov, ktoré realizovala Zuzana Ludíková, autorom tohto diela je Loy Hering, jeden z najvplyvnejších a najproduktívnejších sochárov juhonemeckej renesancie. Dielo teda nevzniklo v Levoči ale je umeleckým importom,  reštaurované bolo v 1. polroku tohto roku v ORA Levoča a po reštaurovaní bolo osadené na stenu piliera v južnej lodi, už v novej trojdielnej zostave.

V poslednom desaťročí boli v súvislosti s reštaurovaním interiérov dvoch zadných kaplniek kostola všetky drevené epitafy umiestnené na stenách oboch kaplniek demontované, prenesené do priestorov ORA Levoča a následne postupne reštaurované.

V reštaurovanom súbore sa nachádzajú v zásade dve typologické skupiny epitafov. Jednu skupinu tvoria drevené závesné epitafy s maľovanými výjavmi vsadenými do rezbársky bohato zdobeného polychrómovaného architektonického orámovania, s citátmi a pamätnými nápismi, ktoré vznikali v 1. polovici 17. stor. a v našej literatúre sú označované ako renesančné maľované epitafy. Keďže však z hľadiska formálnej analýzy neprezentujú jednotu renesančných výtvarných znakov, ale sú výsledkom vzájomného prelínania doznievajúcej staršej domácej tradície, renesančných princípov výstavby, manieristických tendencií i barokovej orientácie, nemožno ich chápať ako jednoznačne renesančné. V týchto celkoch je slohovo dominantná – najmä na maľovaných obrazoch epitafov – skôr manieristická tendencia, modifikovaná domácou tradíciou. Na základe tvaroslovia a vzorníkovej ornamentiky rezbárskej zložky ich možno priradiť k dielam charakterizovaným ako severský manierizmus, ktoré v tom období vznikali v celom stredoeurópskom priestore. V porovnaní s honosnými šľachtickými náhrobníkmi sú drevené závesné epitafy protestantských mešťanov skromné a sú iba vyjadrením odovzdania do vôle Božej a viery v zmŕtvychvstanie. Ich objednávateľmi boli zámožnejšie meštianske patricijské rodiny, určené boli do mestských farských kostolov a z formálneho hľadiska prezentujú celok integrujúci maliarsku a architektonicko – rezbársku zložku. Na ich realizácii maliari spolupracovali s domácimi rezbárskymi dielňami a maľované obrazy týchto protestantských meštianskych epitafov patrili v 17. stor. k najčastejším objednávkam domácich maliarov.   

Najstarší datovaný epitaf v tejto skupine je epitaf, ktorý dali postaviť potomkovia na pamiatku senátora a kostolného otca Georga Buchwalta, pôvodom zo Sliezska, levočského mešťana od r. 1571. Neúplne zachovaný epitaf saského typu, ktorý tak ako ostatné v minulosti rozobrali a v kostole rôzne premiestňovali, pri reštaurovaní v r.1990 čiastočne zrekonštruovali a vrátili aj oddelený nadstavec. Strednú časť epitafu tvorí polkruhovo zakončený obraz Jákobov sen, jeho súčasťou v dolnej tretine, oddelenej čiarou,  je zobrazenie kľačiacej rodiny. Georg Buchwald je tu zobrazený s troma manželkami, ktoré prežil a šiestimi deťmi vymenovanými v nápisovej tabuli pod ústredným obrazom -  G. Buchwalt zo Sliezska mal manželku Fides, žil s ňou 17 rokov, mali deti Georga, Johanna, Margarétu, Annu Sofiu a Susanu. Potom sa oženil  s pani Praxedou Hainischin, žil s ňou 10 rokov a potom sa znovu oženil s Margitou Kunischin, žil s ňou 7 rokov. Nasledoval ich konečne v r.1602 vo veku 66 rokov. Epitaf dali zhotoviť jeho potomkovia. Zobrazenie spolu s nápisom vyjadruje nádej, že prijmeme z Kristovej vôle milosť odpustenia hriechov pred Bohom. Je výrazom identifikácie protestantských mešťanov s náboženským učením, svojou konfesiou. Druhú etáž tvorí pravouhlý nadstavec s obrazom Krista medzi učeníkmi. Na epitafe na nachádza mnoho ďalších textov, ktoré spolu s obrazovou zložkou diela v základnom princípe sledujú myšlienku smrti ako brány do záhrobného života. Svedčí o tom aj motív tlamy leva s krúžkom, používaný na bránach ako klopadlo, namaľovaný na ráme nadstavca epitafu.

Epitaf Daniela Hirschera, jedného z najbohatších levočských mešťanov, patrí tiež medzi najstaršie v tejto skupine. Text nekrológia v spodnej kartuši hlása: roku 1607, 10.augusta v blaženom Bohu zosnul šľachtic a ctihodný pán Daniel Hirscher, obchodník,  prísediaci mestskej rady, vo veku 66 rokov a leží tu pochovaný. V nádeji radostného vzkriesenia k večnému životu a k ustavičnej spomienke nechala tento epitaf v r.1608 zhotoviť jeho veľmi zarmútená manželka, pani Eva Gutts.  Trojetážová architektúra epitafu má ústredný obraz Stretnutie Krista so stotníkom z Kafernaumu, na kladí nad ním je nápis vyjadrujúci eschatologickú nádej kresťana na život večný, v edikulách po bokoch obrazu je namaľovaná váza s kvetmi – nádoba milosrdenstva s kvetmi, „ ktorú Boh vopred prihotovil na slávu“ a dymiaca nádoba s kadidlom – nádoba hnevu s ohňom „pripravená na záhubu“. Ich symbolický význam pripomínajú aj nápisy: Kto bude s Kristom trpieť a zomrie, ten bude s ním vládnuť a žiť; Každý človek pripravený na smrť je s jediným Bohom naveky. Úzky pás stredného poľa pod ústredným obrazom vypĺňa zobrazenie zomrelého Daniela Hirschera s jeho početnou rodinou, kľačiacich s rukami zopätými v modlitbe pred Ukrižovaným, po stranách kríža sú dva erby. Bezprostredným podnetom pre vznik epitafu bola smrť otca, úmrtia ďalších členov rodiny sa potom vyjadrovali ich označením krížikom (v ruke alebo domaľovaným nad hlavou príslušnej postavy). Kolektívne spoločné zobrazenie živých i nežijúcich členov rodiny odráža okrem pripomienkového momentu vieru a nádej v posmrtný život. Architektonickú štruktúru strednej časti epitafu opakuje v zjednodušenej podobe a zmenšujúcich sa proporciách dvojstupňový nadstavec s obrazmi so starozákonnými námetmi – centrálne umiestnený Jákobov sen, po stranách v edikulách presýpacie hodiny s lebkou, doplnené časťou nejakého hodinového mechanizmu /hriadeľ s ozubeným kolesom a svietnik s horiacou sviečkou. V edikule hornej etáže je obraz Eliášová cesta do neba. Epitaf D. Hirschera je typickou ukážkou spišského epitafného umenia v období reformácie.

Epitaf Sophie Greffovej, rod. Hirscherovej prezentuje mohutnú trojetážovú renesančnú architektúru severského typu, s výrazným zastúpením maliarskej zložky diela a nápismi. Nápisová doska v spodnej časti má text písaný švabachom, venovaný osobe zosnulej: v roku 1609 po narodení Krista, v 15. deň apríla, dal tento epitaf vyhotoviť uctievaný a múdry pán Vavrinec Greff, ctený občan a člen rady, na počesť a pamiatku svojej zosnulej žene, cnostnej Sophii rod Hirscherovej, ktorá dňa 16. februára 1608 zosnula v Pánu a tu leží pochovaná a plná nespochybniteľnej nádeje na skoré znovuzrodenie a následný večný život. Nad týmto nápisom je obraz rodiny zosnulej pri kríži, mužskí členovia rodiny kľačia na ľavej strane, prvý zľava s výraznými portrétnymi črtami je pravdepodobne manžel zosnulej Vavrinec Greff. Na pravej strane kľačia štyri ženské postavy, prvá sprava, staršia, je pravdepodobne zosnulá Žofia, vedľa nej kľačí detská postavička a za ňou ďalšie dve mladé ženy. Pole ústrednej edikuly nad týmto výjavom vypĺňa obraz Posledného súdu, pôsobivé maliarske dielo rozpracované do množstva detailov,  s Kristom sudcom vo vrchole. Po stranách, v menších edikulových poliach je maľba apoštola Petra s kľúčom a Pavla s mečom. V strednej etáži je obraz Premenenie Pána na hore Tábor, po stranách maľby štyroch evanjelistov Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Vrchná etáž s obrazom sv. Trojice ukončuje architektúru epitafu, ktorá je okrem obrazovej zložky doplnená viacerými nápismi.

Epitaf Marty Teufelovej, rod. Gantzovej patrí  medzi najkvalitnejšie protestantské  meštianske epitafy zachované v levočskom farskom kostole. Architektúra epitafu v súčasnej podobe nie je úplná, chýbajú ušnicové krídla, nadstavec a nekrológium. Tieto dávnejšie demontované časti sa dnes čiastočne nachádzajú v zbierkovom fonde Spišského múzea v Levoči a vystavené sú vo fragmentárnej podobe v expozícii výtvarná kultúra na Spiši. Súbor fragmentov tvorí spodná tabuľa s pamätným nápisom v tvare kartuše, na základe ktorej bolo možné identifikovať objednávateľa epitafu levočského notára Krištofa Teufela z Košíc pre jeho zomretú manželku Martu, rod. Gantzovú, ktorá zomrela ako 51 ročná roku 1638; ďalej nadstavec s erbami a monogramom manželov CT a MG v hornej časti s datovaním 1638 v spodnej časti erbu; tiež väčší fragment jedného ušnicového krídla a malý fragment druhého krídla. V takejto vyskladanej podobe bol jedným z exponátov na výstave 25 rokov ORA Levoča. V strednej edikule časti epitafu zachovanej v kostole sv. Jakuba je umiestnený obraz s biblickým výjavom Vzkriesenie Lazara, ktorý sa vyskytuje v náboženskom umení od najrannejších dôb ako predobraz Vzkriesenia. Ako jediný obraz  z levočských epitafov je namaľovaný olejom na plátne, nalepenom na drevenej tabuli. Týmto epitafom, resp. špeciálne jeho obrazom sa zaoberal aj Jozef Medvecký, ktorý uvádza, že maľovaný výjav Vzkriesenie Lazara na tomto epitafe miestny maliar skomponoval z komparzu, povyberaného z výjavu Adorácia dieťaťa s poklonou troch kráľov Jana Harmensz Mullera z r. 1598 a hlavné postavy prevzal z iných rytín, čím vznikol celok originálnej mnohofigurálnej kompozície, zasadený do krajiny s neobvyklými detailami – palma a antická architektúra s korintskými stĺpmi v pozadí, veterný mlyn a bralo na obzore a iné, opäť aj s dosadenými portrétmi objednávateľa – bradatý muž vpravo pri sarkofágu Lazarovho hrobu s nápisom memento mori je Krištof Teufel, žena stojaca vedľa Krista je jeho manželka Marta. Zadávateľ Krištof Teufel musel spolupracovať s maliarom a zrejme výrazne ovplyvnil aj celkovú podobu, obsahovú štruktúru a ikonografiu epitafu. Tak sa stáva tento epitaf autentickým dokladom mentality a kultúrnej úrovne vzdelaného levočského mešťana Krištofa Teufela.

Do tohto súboru patrí tiež epitaf s ústredným obrazom Krista na Olivovej hore, ktorý nie je kompletný, okrem výtvarnej výzdoby tu chýba najvýznamnejšia časť epitafov – nekrológium, preto nevieme, pre koho bol epitaf zhotovený a kto ho dal zhotoviť. V staršej literatúre sa uvádza aj ako epitaf Martina Rompauera.  V spodnej časti epitafu je výjav rodiny zosnulého pri kríži, v ústrednej edikule je obraz Krista na Olivovej hore.     

Z 1. polovice 17. stor. pochádzajú aj dve reštaurované  mortuáriá / pohrebné štíty umiestnené v krstnej kaplnke. (Mortuáriá boli dôležitou súčasťou pohrebných procesií, cirkevné mortuárium znamenalo prijímanie darov, zúčastnení na pohrebe pre spásu duše zosnulého zahrnuli kostol cennosťami). Jednoduchší pohrebný štít hlavného župana Spiša a Šariša Krištofa III. Thurza z r.1614 má tvar zvislo orientovaného oktogónu, po stranách volútové uši s visiacim rúškom zviazaným do uzla, v spodnej časti rámu je hlava cherubína. Vo vnútornom poli je erb Thurzovcov, v kolopise okolo ústredného poľa s erbom je trojriadkový dedikačný nápis písaný kapitálou. Bohatšie riešené je mortuárium hlavného župana Spiša a palatína Stanislava III. Thurza z r.1625, kde  zvislo orientovanú oválnu tabuľu člení rad perlovca na ústredné pole s erbom a kolopis s dedikáciou v troch riadkoch V spodnej časti rámu je hlava cherubína, zvyšok tvorí neobyčajne bohatá zbierka trofejí – štíty, palcáty, šable, zástavy, bubny, trúbka, delo, hlava Turka, polopostava rytiera.

Druhú skupinu reštaurovaných epitafov možno charakterizovať ako kategóriu drevených reliéfnych epitafov, ktoré v 2. polovicu 17. stor. postupne stratili architektonické rámovanie a ich forma sa redukovala na jednoduchý oválny tvar. Na začiatok tohto radu možno uviesť epitaf Mikuláša Haina z r. 1660 v levočskom farskom kostole (ktorý nebol u nás reštaurovaný, pretože nie je umiestnený v zadných dvoch kaplnkách), k následnému rozvíjaniu tejto koncepcie dochádza v epitafe Mateja Gosnovitzera z r. 1669, Jána Schwaba z r.1670 alebo Georga Girschnera z r. 1672, ktoré boli reštaurované v ORA Levoča.

Epitaf Mateja Gosnovitzera nechala zhotoviť Margaréra Gosnovitzerová na pamiatku svojho zosnulého manžela, levočského richtára a notára Matiáša Gosnovitzera, ktorý umrel v r.1669 vo veku 56 rokov. Ranobarokový drevený polychrómovaný epitaf atektonického rámového typu má v hornej časti oválny reliéf zobrazujúci scénu Ezechielovej vízie, ktorá bola považovaná za predobraz všeobecného vzkriesenia z mŕtvych. Nad ním je v kartuši umiestnený biblický text v nemčine viažuci sa na reliéfnu scénu. Rám reliéfu je komponovaný z prelamovaného boltcového ornamentu, doplnený perlovcom, časť so zobrazením kľačiacej rodiny pri kríži sa už v tejto novej štruktúre vytratila. Vo vrchole epitafu je prázdny nadstavec s dnes chýbajúcou vrcholovou plastikou. V spodnej časti epitafu je umiestnená trojlaločná vypuklá nápisová kartuša s textom písaným latinskou kapitálou, osadená v bohatom ornamentálnom ráme z boltca, perlovca, s polopostavami anjelov s ovocnými festónmi a okrídlenou anjelskou hlavou naspodku.

Epitaf rodiny Schwabovcov  (Jána Schwaba) rovnakého typu ako predošlý Gosnovitzerov dal v r. 1670 zhotoviť jeden z najvýznamnejších levočských obchodníkov Ján Schwab spolu s manželkou Annou, rodenou Scheuermanovou, pre svojich zosnulých a ešte žijúcich blízkych. Epitaf pozostáva z nápisovej zložky v kartuši v dolnej časti a reliéfnej v hornej časti. Na deliacej zalamovanej rímse je v strede umiestnený rodinný erb, ktorý má na štíte turnajovú prilbu s príveskom, akantovou korunou, po stranách prikrývadlá z akantovej drevorezby s červeno – zlatou polychrómiou. V štíte s maľovanými rozvilinami na pozadí stojí na plastickom trojvrší reliéfne prevedená čierna orlica s červeným vyplazeným jazykom a šabľou v pravom zdvihnutom pazúre. Ústredný viacfigurálny reliéf v ovále zobrazuje ikonografickú scénu Premenenie Pána na hore, ktorá vypovedá o udalosti, pri ktorej Kristus vyjavil učeníkom Petrovi, Jakubovi a Jánovi svoju božskú prirodzenosť, vyviedol ich na horu Tábor v Galilei a pred ich očami bol premenený. Figurálny reliéf v ovále je vložený do rozoklaného štítu, v jeho ľavom krídle je umiestnená reliéfna skupina troch mužov, ktorej ženský pandant na pravej strane chýba. V hornej časti je ovál zovretý prelamovanými boltcovými krídlami s postavami sediacich anjelov, ľavý má odlomené ruky a nohu, pravý drží lebku – symbol pominuteľnosti, vo vrchole epitafu je kartuša s biblickým textom viažucim sa k ústrednej reliéfnej scéne a nad ním úseky oblých ríms s postavičkami dvoch sediacich anjelov. Počas reštaurovania sa objavila na zadnej strane epitafu signatúra autora maliarskej zložky diela: PETRVS/STŐKEL/PINXIT/A.D.1670, signatúra je maľovaná štetcom čiernou farbou.

Epitaf Fides Girschnerovej, rod. Rügnerin dal 27. Februára 1672 zhotoviť levočský mešťan, radný a stavebník Juraj Girschner pre svoju manželku Fides, rod. Rügnerovú, ktorá zomrela 20.marca 1668 vo veku 62 rokov. Typologicky patrí k predošlým rámovým epitafom s vloženou reliéfnou scénou. Ústredný reliéf v tvare oválu predstavuje scénu Narodenia Krista, ktorá patrí medzi najstaršie námety cirkevného umenia. Ťažiskom kompozičného rozvrhu je druhý plán, kde je sústredený takmer celý mnohofigurálny výjav (P.Mária, dieťa, sv. Jozef, traja adorujúci anjeli, traja pastieri, atd. Reliéf vznikol podľa obľúbenej a rozšírenej medirytiny Hansa Sadelera s kompozíciou Narodenia od Hansa von Aachena. Ovál reliéfu je vsadený do pravouhlého rámu s ušami, v cvikloch – rohoch sú boltcové rozviliny a ornamentálny motív perlovca, po stranách je rám ukončený prelamovanými krídlami z boltcov a okrídlenej anjelskej hlavičky. Rovnako ako reliéfna scéna aj ornamentálny rám vznikol podľa grafických predlôh. Nadstavec epitafu je komponovaný z oválu s bohatým vyrezávaným rámom s tromi charakteristickými anjelskými hlavičkami, vo výplni oválu je namaľovaná zlatá šípka s písmenom G. Naspodku epitafu je nápisová tabuľa v tvare trojlaločnej kartuše vo vyrezávanom boltcovom ráme s anjelskou hlavičkou hore a kvetinovým festónom dole, v ktorej je umiestnený text písaný nemeckou fraktúrou (uvedený v preklade v úvode popisu tohto epitafu). Epitaf vykazuje vysokú kvalitu rezbárskeho spracovania a ústredná reliéfna scéna, rovnako ako v prípade reliéfnych scén na Schwabovom a Gosnovitzerovom epitafe má vzruch, dynamiku a pátos. Na základe bližšieho skúmania týchto troch epitafov počas reštaurovania možno predpokladať ich pôvod v jednej dielni, ktorá realizovala reliéfnu aj ornamentálnu zložku diela. Typické výzdobné prvky rámovania s anjelskými hlavičkami, boltcovým ornamentom a perlovcom a použité typy postáv uplatnené na všetkých troch ústredných reliéfoch jednoznačne poukazujú na dielňu Pavla Grossa st.                                                                                 

Eva Spaleková

 2011.11.05