V cirkevných matrikách, ktoré sa nám zachovali, nachádzame najstarších členov rodiny Steinhausz v meste Spišské Vlachy. Najstarším nám známym bol Daniel, ktorý sa narodil pred rokom 1636. Spolu s manželkou Juditou sa im 2. júla  roku 1654 narodil syn Daniel (obr. 1). V matrikách nájdeme aj záznam o narodení dcéry Margaréty 10. júla 1663, avšak ako jednoročná zomrela. Pokračovateľmi rodu boli Danielov syn Jakub (narodený v roku 1678) (obr. 2) a jeho syn Martin (narodený v roku 1711). Práve Martin so svojou manželkou Žofiou Hermannovou kúpili rodinnú bibliu, kde zaznačili údaje o narodení i úmrtí svojich predkov (od Daniela ml.). Tento zdroj nám nahradil chýbajúce záznamy z matrík. Najstaršia matrika zo Spišských Vlách pochádza z roku 1636 a do roku 1674 obsahuje  údaje aj evanjelickej cirkvi. Nasledujúca evanjelická matrika je až z roku 1783. V nej sa dozvedáme o úmrtí ďalšieho pokračovateľa rodu -Martina, 63 ročného, senátora v Spišských Vlachoch, a to 10. augusta 1802 (obr.3). Martin sa narodil v roku 1739 a bol ženatý so Zuzanou Henschovou. Až ďalšia vetva rodiny prichádza do Levoče.  Kožušnícky majster Ján Samuel (krstený 17. augusta 1768 v Spišských Vlachoch) sa v Levoči, 11. februára 1793, oženil s Juditou Pollagovou, dcérou Jána Pollaga a Anny Márie rodenej Spiruschovej.  Mali spolu 10 detí. Najstaršia dcéra – Anna Zuzana – sa vydala tiež za kožušníckeho majstra Samuela Heuffela. V poradí druhé dieťa – syn Ľudovít – si za manželku zobral Bratislavčanku Alžbetu Kristínu Schönhoferovú, dcéru Jána Fridricha a Roziny Martonovej. Ľudovít bol úspešným obchodníkom. V jeho šľapajách pokračoval aj jeho syn Ľudovít. V rokoch 1850-1860 sídlili v dome vedľa Thurzovho domu (obr. 4). Túto vetvu rodu reprezentuje aj tu prítomní Juraj Steinhausz (obr.5).

Druhorodeným synom Jána Samuela a Judity bol Ján Samuel (narodený 1797 v Levoči, kde aj zomrel v roku 1812) (obr. 6), nasledovali dcéra Judita (narodená 1799, zomrela 1817). Bola vydatá za Pavla Bartscha z Tvarožnej.  O ďalšom synovi, Jánovi Štefanovi toho veľa nevieme, iba to, že sa narodil v roku 1802. Jeho súrodenci, Ján Karol a Móric Jozef, zomreli ako malé deti. Prvý menovaný ako ročný v roku 1808 a druhý ako päť a pol ročný v roku 1818. Ich sestra Jolana sa narodila v roku 1805 a v roku 1824 sa vydala za farbiarskeho majstra Andreja Kreichela.  Dcéra Juliana sa narodila v roku 1810 a za manžela si vzala evanjelického kňaza z Ruskinoviec Jána Marczellyho. Svadba sa konala 20. novembra 1833. Predtým bola údajne zasnúbená s významným levočským maliarom Jozefom Czauczikom, no k svadbe nedošlo pre rozdielnu konfesionálnu príslušnosť.[1] Najmladším z rodiny bol Karol Rudolf, narodený 16. apríla 1815. V roku 1842 sa oženil s Julianou Fábryovou, dcérou Jána Fábryho, lekárnika zo Spišského Podhradia a Zuzany rodenej Bottykovej. Rudolf pracoval ako stavebný majster.  V roku 1852 napríklad viedol statické práce na starom kláštore minoritov[2] . Dohliadal tiež na renováciu Markušovského hradu v rokoch  1843-1846. Vtedy bola adaptovaná pre potreby odborného umiestnenia rodového archívu jedna miestnosť na prvom poschodí v severovýchodnej veži (v súlade s modernými požiadavkami na archívny depozit). Do tejto miestnosti sa vstupovalo zo zasadacej siene a dodnes sa nad jej portálom zachoval nápis: ARCHIVUM/ FAMILIÆ MARIASSI (archív rodu Mariášiovcov). Vedľajšia miestnosť pri zasadacej sieni bola upravená ako študovňa a štýlovo zariadená.[3] Rudolf sa aktívne zapájal aj do politicko-spoločenského života.  Počas „revolúcie v rokoch 1848/49“ bolo mesto Levoča rozdelené na dva tábory, prívržencov Kossutha a ich odporcov – prívržencov cisára. Karol Rudolf patril k tým prvým, a tak nečudo, že keď po obsadení Levoče cisárskym vojskom 12. januára 1849 dal poľný podmaršál Schlick zaistiť prívržencov Kossutha, bol medzi nimi aj Rudolf[4]. Vo voľbách v roku 1872 bol zvolený do mestského zastupiteľstva medzi 24 volených členov.[5]

Spolu s manželkou Julianou mal Rudolf 13 detí (obr. 7) . Prvorodeným synom bol Štefan. Narodil sa v Levoči, 9. januára 1843. Pôsobil ako veľmi úspešný obchodník v Budapešti, kde aj 20. marca 1903 zomrel. Pravdepodobne financoval prestavbu rodinného domu na Mäsiarskej ulici č. 15 a tiež letného sídla, tzv. Steinhauszovej vily v Durste (obr. 8). V poradí druhým synom bol Jozef Aurélius, narodený 30. decembra 1843. Po prvýkrát sa oženil  s Máriou Rusztovou, dcérou Juraja a Márie, rodenej Kleinovej (obr.9). Svadba sa konala v Levoči, 12. októbra 1873. Jeho druhou manželkou sa stala Lujza Polyaková, s ktorou mal päť detí – Elzu, Máriu, Jolanu, Lujzu a Jozefa.[6] Jozef Aurélius pôsobil ako lesmajster v Bruszture, v dnešnom Rumunsku. Po jeho smrti sa jeho rodina usadila v regióne Podkarpatskej Rusi (Mária, Lujza a Jozef v Mármarošskej Sihoti a Jolana v Chuste), len najstaršia dcéra Elza sa vydala za Nándora Preisznera a žila v Solivare na Šariši. Tretí syn, Kornel, umrel ako mesačné dieťa. Najstaršou dcérou bola Lujza Emília, narodená 26. júna 1847. Ako 21 ročná sa vydala za obchodníka Gustáva Rudolfa Kubatsku (resp. Kubalkó), s ktorým žila v Košiciach[7].  V poradí ďalším synom bol Samuel. Poznáme iba dátumy jeho narodenia a úmrtia – narodil sa 26. novembra 1848 v Levoči, kde aj zomrel a to 27. septembra 1870. Druhorodená dcéra Laura Emília sa  narodila 16. júla 1850 v Levoči. 9. Januára 1870 sa vydala za evanjelického kňaza, pôvodom z Veľkej, Viliama Kardevana (obr.10). Ich dcéra Ida sa vydala za Kalmana Mikolíka a zasa jej dcéra za Júliusa Greschika. Priamym pokračovateľom rodu je tu prítomný Július Greschik. Ďalší dvaja synovia Rudolfa a Juliany neprekročili detský vek (obr. 8). Hugo Eugen sa narodil 3. decembra 1851 a o necelé dva roky, 26. novembra 1853, zomrel. Karol Ján zomrel ešte menší, keď sa narodil 5. júna 1853 a zomrel 8. mája 1854. Nasledovali synovia Ján Ladislav, o ktorom si povieme trochu neskôr, a Hugo narodený 4. apríla 1856. Zomrel 31. októbra 1881. Pri narodení zomrel posledný syn Rudolf, a to 31. januára 1858. Nasledovali však ešte dve dcéry Juliana Zuzana a Berta Hermína. Júlia Zuzana sa narodila 17. septembra 1859. Vydala sa 9. septembra 1883 za právnika pôsobiaceho v Budapešti Alberta Kollera. Zomrela v roku 1933. Jej dcéra Irena Kollerová bola poslednou stálou obyvateľkou  domu na Mäsiarskej ulici. Najmladšia dcéra Berta Hermína sa narodila 5. júna 1863 v Levoči, kde aj zomrela 19. novembra 1934.

Azda najznámejší z rodiny, Ján Ladislav sa narodil 2. novembra 1854 v Levoči.  Bol uznávaným architektom, kráľovským dvorným poradcom, členom Uhorskej pamiatkovej komisie. Za svoju prácu získal Rytiersky kríž  Rádu Františka Jozefa, zlatý kríž s korunou, udeľovaným za zásluhy (obr. 11). Stal sa aj čestným občanom mesta Levoča.[8] Zaiste jeho najvýznamnejším architektonickým dielom je Budapeštiansky parlament, na ktorom spolupracoval s ešte slávnejším architektom Imre  Steindlom. Na Spiši nachádzame jeho prácu napríklad v Spišskom Štvrtku na kostole Sv. Ladislava, kde pri požiari v roku 1869 zhoreli strechy veže kostola, kaplnky i kláštora a úplne vyhorela neďaleká drevená škola. Vtedajší prior kláštora a farár Alfonz Gmitter organizoval vyše dvadsať rokov po celom širokom okolí finančné zbierky na ich opravy. Až keď mal nazbieraných 15 tisíc zlatých, mohlo sa začať s opravami a to na základe projektov Ladislava Steinhausza[9].

V Levoči nám tohto veľkého architekta pripomína mestská fontána pred radnicou. Vznikla v roku 1898, krátko po generálnej rekonštrukcii radnice (1892 – 1895) (obr.12). V súvislosti s očakávaným príchodom panovníka do Levoče v roku 1898[10] sa realizovali rozsiahle práce na nivelizácií a úprave námestia a vtedy vzniklo pred východnou fasádou radnice malé parkové priestranstvo, uprostred, ktorého bola situovaná neorenesančná kamenná fontána s bronzovou sochou Dobročinnosti. Podľa plánov Ladislava Steinhausza  ju dal postaviť zo svojej zbierky Gustáv Hermann, jeden z najbohatších mešťanov a veľký mecén mesta. Socha zvečňuje vlastne dobročinnosť darcu, ktorý založil a podporoval viacero významných verejných ustanovizní. Myšlienku alegórie Dobročinnosti personifikuje plastika ženy ako súčasť studne, z rúk ktorej v podobe vody mala dobročinnosť vytekať bez prestania .Staršia literatúra interpretuje sochársku zložku fontány ako sochu matky s dieťaťom a v Súpise pamiatok Slovenska je uvedená ako studňa so stĺpom a sochou sv. Alžbety[11]. V roku 2007 bol vypracovaný návrh na reštaurovanie tejto pamiatky, pričom autorkou umeleckohistorického vyhodnotenia je pani Eva Spaleková. Neorenesančná fontána je komponovaná z architektonickej a výtvarnej zložky, ktoré vo vzájomnej symbióze vytvárajú harmonický a pôsobivý celok. Základ komplexu fontány tvorí rozmerná kruhová kamenná vodná nádrž, osadená na rovnom podstavci, dekorovanom dvoma pravouhlo odstupňovanými pásmi. Vonkajší plášť nádrže je modelovaný v dvoch zaoblených pásoch, vnútorný plášť telesa je hladký, so štyrmi polkruhovo ukončenými misami, orientovanými na štyri svetové strany. Vo vnútri kruhovej nádrže je centrálne umiestnený travertínový stĺp, podľa plastiky v jeho vrchole čelne orientovaný na východ. Základ architektúry stĺpa tvorí pätka štvorcového pôdorysu, na ktorej je osadený kubusový podstavec sledujúci líniu štvorcového pôdorysu pätky. Všetky štyri plochy tela podstavca sú dekorované dvojicami zrkadiel,  modelovanými v tvare ušnicového portálu so strapcami pod ušnicami, v spodnej časti zrkadiel sú rozety a volúty. Na západnej a východnej strane podstavca sú umiestnené bronzové nápisové dosky. Na nápisovej doske na západnej strane je umiestnený trojriadkový nápis: „Készült HERRMANN GUSZTAV adományából STEINHAUSZ LÁSZLÓ tervei szerint 1898“ (zhotovené zo zbierky Herrmanna Gustáva podľa plánov Ladislava Steinhausza 1898). ... Nad ušnicovými zrkadlami sú úzke obdĺžníkové zrkadlá, v ktorých je osadená na každej zo štyroch strán podstavca kovová konzola s vývodom vody. Na konzolách sú neorenesančné dekoratívne motívy volút, hlava orla a maskarón. Konzoly sú upevnené aj hladkými kovovými tiahlami s dekórom akantu v strede a volútami po okrajoch. Podstavec je ukončený dvoma zaoblenými pásikmi, na ktoré dosadá vysoké hladké kladie rímsy po okrajoch s dvojicami štylizovaných konzol s kanelúrami. V hladkom kladí sú na východnej a západnej strane umiestnené vyššie uvedené nápisové dosky. ... Výtvarnú zložku komplexu fontány tvorí bronzová plastika ženy so žobrákom – dieťaťom stojacím pred ňou pri jej ľavej nohe. Plastika stojí na nízkom podstavci osadenom na korintskej hlavici stĺpa. Žena je zachytená v miernom kontraposte s váhou tela spočívajúcom na ľavej nohe, pravú ma mierne predkročenú a ohnutú v kolene. Odetá v dobovom historizujúcom odeve pozostávajúcom s bohato riasených šiat doplnených priliehavým živôtikom a plášťom padajúcim cez pravú ruku po bokoch a zadnej strane figúry. Okolo pása má opásaný šikmý opasok, na ktorom má prevesenú na pravom boku kapsu. Na hlave má dlhú šatku stiahnutú vzadu a splývajúcu až k pásu. Ľavou rukou drží hlavu dieťaťa otočeného tvárou k nej a pravou mu podáva bochník chleba do jeho ľavej ruky. Dieťa je bosé a nahé, len okolo pása má prepásaný akýsi zdrap poškodenej textílie. Plastika prezentuje krásnu mladú ženu, s láskyplným pohľadom upretým na dieťa, ktorému dáva chlieb a s ktorým vytvára mimoriadne pôsobivý a harmonický celok završujúci komplex fontány. Na podstavci bronzovej sochy je nápis označujúci názov a adresu zlievarne, kde bola plastika odliata[12].  

Ladislav Steinhausz zomrel na vrchole svojich síl. Po ťažkej chorobe skonal 28. júla 1908 o 8. hodine ako 54 ročný. Je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Levoči (obr. 13). Smútili za ním nielen jeho príbuzní, ale všetci, ktorí si ho vážili nielen ako vysokovzdelaného človeka, ale aj pre jeho pevný charakter hodný šľachtica.

[13]
 

 Ja sa chcem sama za seba poďakovať tejto spoločnosti, že som  dostala príležitosť zoznámiť sa prostredníctvom tohto malého výskumu s tak významnou levočskou osobnosťou ako aj jeho rodinou. Je nepochybné, žeby si zaslúžili oveľa väčšiu pozornosť. Ďakujem všetkým, ktorí mi pri práci pomáhali a poskytli mimoriadne cenné informácie či sprístupnili mi vlastný výskum. Ak mi to okolnosti a zdravie dovolia, rada by som sa tejto téme venovala aj podrobnejšie.

[1] Kostelníková, A.: Jozef Czauczik. IN: Levočský informačný mesačník, máj 2010 ako aj z rodinných spomienok pána G. Greschika.
[2] Kostelníková, A.: Evanjelický cintorín v Levoči, 2009, s. 6.                                                                                                                        
[3] Žažová H.: Markušovský kaštieľ v archívnych prameňoch. IN: Pamiatky a múzea, roč. 2008, č.2.
[4] Chalupecký, I.: Dejiny Levoče 2. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1975, s.16.
[5] tamtiež s. 40.
[6] MV SR? Štátny archív v Levoči, pobočka Levoča (ŠALE-PLE), fond Okresný súd v Levoči, O 154/1908.
[7] tamtiež
[8] nekrológ uverejnený po smrti L. Steinhausza v Zipser Bote.
[9]  http://spis.eu.sk/spisskystvrtok/sk/pamiatky.html
[10] pozri aj Chalupecký, I.: Dejiny Levoče 2. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1975, s.156.
[11] Pamiatkový úrad SR – Oblastný reštaurátorský ateliér Levoča: Návrh na reštaurovanie pamiatky – Fontána Dobročinnosť, Levoča 2007, s. 3.
[12] tamtiež s. 3-5.
[13] z nekrológu

2011.12.07