Milé dámy, milí páni!

S radosťou vítam Vás všetkých tu v Levoči pri úpätí Vysokých Tatier.

Existuje zaujímavý vzťah medzi ľudstvom a prírodou. Nech už ide o obyvateľov oblastí prímorských, púštnych alebo polárnych, obraz ich známej krajiny, na ktorú sa denne pozerajú, na nich vždy hlboko zapôsobí. To platí aj pre obyvateľov Slovenska, kde sa Tatry takpovediac dívajú každé ráno cez okno kežmarských, levočských a novoveských obyvateľov, nehovoriac o malých obciach nachádzajúcich sa pod Tatrami. Obraz týchto unikátnych miniatúrnych veľhôr sa zafixoval cez stáročia do duše obyvateľov Spiša a dodnes žije nezmazateľne v ich pamäti.

O ňom sú ich rozprávky, povesti, legendy, je na prvých panorámach a toto pohorie títo obyvatelia s obrovskou námahou skúmali a objavovali. Zaujímavosťou a súčasne unikátom je maketa Tatier, ktorú vyhotovil z niekoľko tisíc doštičiek minerálov v roku 1746 ihlársky majster Jakub Buchholtz, pochádzajúci z významnej kežmarskej tatroznaleckej rodiny.

Pri objavovaní Tatier mal hlavnú úlohu učiteľský zbor evanjelického lýcea, ktorý od svojho založenia v roku 1553 bral svojich žiakov na študijné cesty do hôr. Podľa dobových popisov profesori rozdali medzi študentov dva metre dlhé palice, ktoré mali na jednom konci kamzičie rohy (do tvaru háku) na zachytávanie na skalách a na druhom konci lopatku na zber rastlín.

Ale najdôležitejšie na týchto udalostiach je to, že v tejto dobe v Tatrách prebiehala už organizovaná forma návštev, kým v zdanlivo významnejších Alpách sa horské vodcovsto začína až o 200 rokov neskôr.

Duchovní vodcovia spišiakov – profesori lýcea a evanjelickí duchovní – cítili potrebu organizácie, ktorá by vykonávala výskum Tatier, a tak došlo k založeniu Uhorského karpatského spolku dňa 14. augusta 1873 v Starom Smokovci. Táto organizácia si položila za svoj cieľ celkový prieskum a výskum Tatier a vybudovala aj veľkú časť dodnes využívaných tatranských chodníkov.

Spomeniem ako zaujímavosť ešte jednu organizáciu na území dnešného Slovenska, ktorá bola založená ešte skôr, a síce tzv. Klub Sitno (Szittnya Klub) okolo roku 1860 v Banskej Štiavnici. Táto udalosť je dôležitá preto, lebo prvý horský spolok na svete – anglický Alpine Club – bol založený v roku 1857 v Londýne a predpokladaný druhý spolok Österreichischer Alpenverein v roku 1862 vo Viedni. Keď teda bude dokázané založenie Klubu Sitno, môže sa dostať na druhé miesto. Všetky ostatné veľké alpské spolky ako nemecký, taliansky, francúzsky, švajčiarsky vznikli až neskôr.

Poznamenám, že v Banskej Štiavnici začal svoju turistickú a horolezeckú činnosť banský lekár Edmund Téry, ktorý neskôr v Budapešti založil Maďarský turistický spolok (Magyar Turista Egyesület).

Všetkých objaviteľov a výskumníkov teraz nemôžeme spomenúť, ale pripomeniem aspoň niektorých ako Dávid Fröhlich, Matej Bél, Juraj Buchholtz a jeho rodina, Tomáš Mauksch, Samuel Weber a mnohí iní.

Ale vrátiac sa k Tatrám musím povedať, že pri horolezeckom objavovaní popredné miesto mali horolezci pochádzajúci z územia dnešného Slovenska, ako napríklad vynikajúca osobnosť posledných čias Kežmarčan Alfréd Grósz. Diplom profesora telesnej výchovy získal v hlavnom meste a pri tom často navštevoval najznámejšiu domácu lezeckú školu na Oszolyi pri Csobánke (pri Budapešti), kde cvičili a liezli spolu s vynikajúcimi rovesníkmi, napr. s Gyulom Komarnickým a ďalšími. Neskôr spolu liezli aj v Tatrách a v pokročilom veku si desaťročia dopisovali o najzaujímavejších historických témach pohoria.

Alfréd Grósz bol ten, ktorý niekoľko stoviek svojich žiakov bral do Tatier a oboznamoval s horolezectvom. Po vyhnaní nemeckého obyvateľstva zostal, lebo preň rodná zem znamenala všetko. Jeho žiaci mu písali z celého sveta a napr. na množstvo vianočných pozdravov odpovedal ešte aj vo februári. On bol tým, kto po niekoľkoročnom hľadaní našiel kus z milenárneho pamätníka postaveného na najvyššom štíte Karpát a Vysokých Tatier v roku 1896, ktorý Česi po Trianone odstrelili. Potom ho skrýval a neskôr poslal Gyulovi Komarnickému, ktorý ho následne odovzdal profesorovi na Pannohalme Zoltánovi Tálosovi a ten ho ďalej odovzdal mne. Teraz už je v bezpečí.

Vyzdvihnem ešte jeho rovesníka, vynikajúceho horolezca a odborného publicistu Gyulu Andora Heftyho, ktorý bol po vyhnaní pochovaný na vzdialenom cintoríne Farkasrét.

Pohorie teda bolo každodennou súčasťou života spišiakov a tým, že k nemu zachovali aj svoju lásku, stalo sa takpovediac symbolom ich milovanej rodnej zeme.

Tatry sú dodnes pojmom pre nás Maďarov, veď tu vyrastali a vyrastajú horolezecké generácie a v literatúre tiež majú svoje zaslúžené miesto.

Bolo pre mňa veľkým potešením, že som mohol rozprávať o Tatrách tu na Spiši pred potomkami niekdajších významných spišských rodov, a prajem, aby ste zachovali aj naďalej lásku ku Spišu a Tatrám. Ďakujem za láskavú pozornosť.

2011.11.30